Teseus

Syn aténskeho kráľa Aigeus vydal sa pred rokmi do sveta a nevracal sa. Keď Aténam začala hroziť vojna, vyslal starý kráľ poslov, aby hľadali syna. Chýr o Aigeových chrabrých činoch ich doviedol do cudzieho kráľovstva, kde sa syn aténskeho kráľa oženil s kráľovskou dcérou. Mladým manželom sa nedávno narodil synček Teseus.
Aigeus pohostil cudzích poslov a potom sa dozvedel, prečo prichádzajú.
"Aigeus," povedali, "tvoja aténska vlasť je vo vojnovom nebezpečenstve. Otec je už starý a neodolal by vojnovým útrapám. Posiela nás po teba, aby si viedol Aténčanov k víťazstvu.
Aigeus sa zarmútil, ale otcovi nemohol odoprieť. Prv než vstúpil na loď, zodvihol na pobreží veľký balvan a ukryl pod ním svoj meč a črievice. Manželke prikázal:
"Neviem, ako dlho ma vojna zdrží v Aténach, a neviem, kedy sa zase uvidíme. Keby som sa nevrátil, kým náš syn Teseus dorastie, zaveď ho k tomuto balvanu. Ak bude mať dosť sily kameň podvihnúť a vziať si môj meč a črievice, nech sa poberie za mnou do Atén."
Aigeus sa rozlúčil s manželkou i so synčekom a lodná plachta sa čoskoro stratila za obzorom.
Míňali sa dni a míňali sa roky. Teseus vyrastal u matky na kráľovskom hrade. Cvičil si rozum i silu, a keď dospel a zosilnel, odviedla ho matka k balvanu, pod ktorým ležal otcov meč a črievice.
"Ak zodvihneš kameň," povedala matka, "budem mať radosť, že mám takého mocného syna, ale ak ho zodvihneš, budem aj žialiť, lebo sa rozlúčime."
Teseus sa oprel pätami o piesok a vyvalil kameň. Obul si črievice a opásal sa mečom a vrátil sa so skľúčenou matkou na hrad prichystať sa na cestu. Matka ho nahovárala, aby sa vybral do Atén po mori. Cesta cez vrchy je príliš nebezpečná, lesy sa hemžia lúpežníkmi a dravou zverou. Ale Teseus sa nedal prehovoriť.
"Co by na to povedal otec," namietal, "keby vedel, že si vyberám ľahšiu cestu?"
Túžil po hrdinských činoch ako Herakles. Preto vyrazil do Atén peši a sám. Cesta viedla hornatým krajom, skalami a hustými lesmi. V zákrute lesnej cesty číhal v kroviskách hrozný lúpežník. Prepadal pocestných kyjom pobitým železom. Aj na Tesea sa vyrútil z úkrytu.
"Prichádzaš mi práve vhod," zvolal na neho Teseus, "tvoj kyjak sa mi pridá. Vyčistím ním kraj od takých podliakov, ako si ty!"
Zodvihol meč, uhol sa lúpežníkovmu úderu a prebodol ho. Kyjak si zobral. V rozľahlých lesoch a horských pustatinách sa stretol ešte s niekoľkými lúpežníkmi a všetkých pobil. Kde mu nestačil meč, použil kyj ako Herakles. Siroko-ďaleko si ľudia oddýchli. Opäť mohli voľne cestovať a nemuseli sa báť, že ich niekto prepadne.
Najhoršie stretnutie Tesea ešte len čakalo. Posledným lúpežníkom na ceste do Atén bol obor Prokrustes. Nevrhal sa na pokojných pocestných s krikom a so zbraňou v ruke, ale vľúdne ich pozýval do svojho príbytku. Aj na Tesea sa usmial a pozval ho, aby si po dlhom putovaní odpočinul. Posadil ho za stôl a pohostil jedlom a pitím.
Po jedle Prokrustes povedal:
"Si unavený, pútnik, poď, lôžko už čaká na teba."
Mal dve lôžka, malé a veľké. Pocestných ukladal na lôžko, ktoré sa pre nich nehodilo. Veľkých ľudí ukladal na malé, malých na veľké. Veľkým skracoval údy, malým naťahoval. Tak ich trápil, pokým nevypustili dušu.
Veľkého Tesea chcel obor zvaliť na malé lôžko. Teseus videl, aký osud mu Prokrustes chystá, a predišiel obra. Sám ho zrazil na malé lôžko a odťal mu mečom hlavu.
Teraz už nehrozilo Teseovi nijaké nebezpečenstvo. Zanedlho prešiel aténskou bránou. Prechádzal sa po uliciach a prezeral si nádherné stavby. Ľudia, ktorí ho stretávali, si zase prezerali jeho zaprášenú postavu, ohorenú tvár a dlhé vlasy. Obdivovali obrovský kyjak, no murári opravujúci Apolónov chrám sa mu začali posmievať. Teseus neodpovedal. Mlčky vypriahol voly od voza stojaceho pri chráme, chytil voz a vyhodil ho na lešenie za posmešníkmi. Všetkých, čo to videli, naplnil úžas a zmĺkli.
Pred kráľovským palácom bolo živo. Davy rozčúlených mužov rokovali a reptali proti kráľovi Aigeovi. Znovu nadišiel deň, keď Aténčania mali poslať na Krétu netvorovi Minotaurovi sedem mladíkov a sedem dievčat. To bola krvavá daň krétskemu kráľovi.
Kedysi sa konali v Aténach slávne hry a zápasy. Krétsky kráľ Minos vyslal na ne aj svojho syna. Jeho syn zvíťazil nad všetkými Aténčanmi a popudil tým proti sebe aj kráľa Aigea. Aigeus dal kráľovského syna zradne usmrtiť a medzi Krétou a Aténami vypukla ukrutná vojna. Minos priplával k aténskym brehom s veľkým loďstvom, spustošil celú krajinu a Aténčanov porazil. Od tých čias museli Aténčania každý deviaty rok odvádzať na Krétu sedem chlapcov a sedem dievčat. Minos ich zatváral do bludiska, kde ich pohlcoval obludný Minotauros.
Aténčania sa búrili proti kráľovi Aigeovi, že sa nebráni strašnej dani.
"Čoby sa bránil," podnecovali niektorí muži nepokoj, "Aigeovi na tom nezáleží. Na smrť idú naše deti, a nie jeho. Nemá deti a nepochopí našu bolesť."
Búrili sa, ale hádzali lós, koho na Krétu pošlú. Tí, ktorých nešťastie nepostihlo, už sa do zvady nemiešali. Vylosovaní začali nariekať.
Teseus prechádzal hučiacim davom a všetko vypočul. Dal sa ohlásiť kráľovi. Aigeus prijal syna ako cudzieho hosťa, nepoznával ho.
"Prišiel si k nám, cudzinec, v smutnom čase," privítal Tesea, "prichádzaš asi zďaleka a nevieš o našom nešťastí. Inak by si sa Aténam radšej vyhol."
"Kráľ, prichádzam vskutku zďaleka," odpovedal Teseus, "viem o vašom smútku a rád by som vám pomohol. Chcem odplávať s obeťami, ktoré posielate Minotaurovi, ako jedna z nich. Kráľ, sľúb mi, že splníš moje želanie, nech sa robí čokoľvek."
Aigeus si prekvapený premeral Tesea:"Ty chceš ísť dobrovoľne k Minotaurovi? Ktože si, že neváhaš stratiť život?"
"Život stratí Minotauros, nie ja," smelo povedal Teseus, "kráľ, sľúb, že mi splníš želanie, a ja ti poviem, kto som." Aigeus prikývol ako vo sne. Teseus ukázal kráľovi meč a črievice. Aigeovi sa zaliali oči slzami a roztvoril náruč. "Sotva som sa zvítal so synom," nariekal, "už ho mám zase stratiť."
Ale kráľovský sľub nemohol zrušiť.
Celé Atény sa rozšumeli touto novinou ako strom v závane vetra. Na hrade sa nečakane objavil kráľov syn Teseus a chce sa pokúsiť zabiť Minotaura. Nehovorilo sa o ničom inom.
Dav odprevádzal vybrané dievčatá a chlapcov do prístavu. Ženy bozkávali Teseovu zbraň a muži mu nadšene prevolávali na slávu. Aigeus sa ťažko lúčil s Teseom. Povedal mu:
"Som už starý a starci sú nedočkaví ako deti. Preto som dal uložiť na lodi aj bielu plachtu. Vyplávate ako vždy s čiernou, ale ak sa ti podarí zabiť Minotaura, vyveste bielu plachtu. Tak uvidím z diaľky, či sa mám radovať z víťazstva."
Loď vyplávala a ľud sa s kráľom vrátil do mesta. Vo všetkých rástla nádej a zmenšovala bolesť z rozchodu.
Na Kréte už kráľ Minos čakal so sprievodom na aténsku loď. Do prístavu priplával koráb s čiernymi plachtami a na breh vystúpilo sedem dievčat a sedem mladíkov, medzi nimi Teseus. Mladý hrdina sa odlišoval od ostatných Aténčanov vzrastom i hrdým pohľadom. Aj Minos naňho pozrel so zaľúbením.
Teseus mu pozrel rovno do tváre a oslovil ho:
"Nemysli si, kráľ, že som prišiel, aby som sa stal Minotaurovou potravou. Prišiel som zabiť netvora a oslobodiť vlasť od strašnej dane."
Kráľ sa usmial:
"Ak budeš taký smelý v činoch, ako si v reči, mohlo by sa ti to podariť. Keď zabiješ Minotaura, dám tebe i tvojim druhom slobodu a zbavím Atény poplatku."
Kráľova dcéra Ariadna stála v otcovom sprievode a počúvala ako omámená. Nemohla spustiť zrak z urasteného hrdinu. Dávno už prešiel okolo nej a stratil sa z dohľadu, ale jeho obraz ju neopúšťal. Bolo jej ho ľúto a vedela, že bez jej pomoci pôjde v ústrety istej smrti.
Túžba zachrániť Tesea vyhnala v noci Ariadnu z lôžka. Zakrádala, sa stíchnutým palácom k väzeniu, v ktorom hrdina so svojimi druhmi vyčkával ráno. Všetci usnuli nepokojným spánkom, iba Teseus ešte bdel. Ariadna odomkla tajné dvierka a tíško zavolala na zamysleného hrdinu. Teseus očakával pomoc od bohov, a namiesto boha mu prinášalo pomoc mladé a krásne dievča.
"Viem, že chceš zabiť Minotaura," chvatne šeptala Ariadna Teseovi, "ale samému by sa ti to sotva podarilo. Priniesla som ti klbko nití. Len čo vojdeš do bludiska, priviaž koniec nite k štípu a cestou odvíjaj niť z klbka. Obyčajným železom by si Minotaura nezabil. Preto som ti priniesla čarovný meč. Ak vyjdeš zo zápasu ako víťaz, cestu späť nájdeš popri niti odvinutej z klbka."
Teseus chcel Ariadne poďakovať, ale kráľovská dcéra už zmizla v nočnej tme. Keby nebol držal v ruke klbko a meč, bol by si myslel, že sa mu snívalo.
Na druhý deň ráno otvorili dozorcovia bránu väzenia a vyhnali mladých Aténčanov k bludisku. Mladíci kráčali s ovisnutými hlavami, dievčatá plakali.
Iba Teseus kráčal s hlavou smelo vztýčenou a všetkých obodroval a povzbudzoval. Pod šatami ukrýval čarovný meč a Ariadnino klbko.
Vstúpili do bludiska, plného križujúcich sa chodieb, temných jaskýň a spletitých siení. Teseus prikázal krajanom, aby ostali v chodbách blízko východu, a sám sa pobral za Minotaurom. Niť priviazal na prvý stĺp a cestou ju odvíjal z darovaného klbka. Rozľahlá Daidalova stavba bola nemá ako hrob. Teseus tápal po tmavých chodbách a poplašené netopiere mu bili krídlami do hlavy, prechádzal sieňami, kde murivo praskalo na prudkom slnku, a noril sa do vlhkých jaskýň, z ktorých vanula pleseň a hniloba. Všade bolo ticho, iba myši občas prebehli chodbou, ukrývali sa pred hrdinom do dier a pavúky utekali z roztrhaných sietí. Teseus si utrel pot z čela a pustil sa dlhou chodbou. Svietilo do nej slnko a odhaľovalo na múroch zaschnuté škvrny od krvi. Náhle prerazil ticho burácajúci rev. Teseus zovrel v dlani čarovný meč a pustil sa k miestu, odkiaľ sa rev ozýval. Rev rástol, podobal sa hukotu rozbúreného mora i ťahavému hromobitiu. Stĺpy v chodbách sa chveli ako vo víchrici.
Za ohybom chodby uvidel Teseus Minotaura. Stál nad hromadou vybielených kostí a potriasal obrovskou býčou hlavou. Telo mal ľudské, ale obludne veľké. Z nozdier mu šľahali žlté a zelené plamene a z papule vypúšťal otravný dych. Natiahol za Teseom ohromné chlpaté ruky, chcel ho rozmliaždiť. Teseus uskočil pred jeho labami a netvor sa pomaly a sťažka obracal za ním. Hrdina sa obratne rozohnal čarovným mečom a zasiahol Minotaura rovno do srdca.
Zem zadunela, ako na ňu obluda padla a zaryla sa do hliny. Ozvena pádu niesla sa s rachotom do všetkých zákrut chodieb, do jaskýň a do všetkých siení. Počuli ju aj dievčence a mládenci, ktorí prišli do bludiska s Teseom.
"Teraz prepadol Minotauros Tesea a zmámil ho," vraveli si s úzkosťou. Trúchlivo očakávali aj svoj koniec.
Zatiaľ Teseus tápal temnými chodbami naspäť k východu. Starostlivo sa pridržiaval nite Ariadninho klbka a bezpečne sa dostal popri niti k svojim. Objímali ho a od radosti ho bozkávali na líca a ruky. Vtom sa pred nimi zjavila Ariadna, akoby vystúpila zo zeme.
"Poďte rýchle za mnou," volala, "môj otec sa dozvedel, že som vám pomohla, hnevá sa a nechce dodržať sľub. Kým po vás pošle stráže, utečieme na pobrežie a nasadneme do vašej lode."
Rozbehli sa za ňou. Vyviedla ich z bludiska cestou, ktorú poznala iba ona. Cesta viedla na breh mora a k aténskej lodi. Kým sa kráľ Minos spamätal, čo sa stalo, bola už Teseova loď tak ďaleko, že sa na prenasledovanie nedalo ani pomyslieť.
Plavbu prerušili len pri ostrove Naxe. Vystúpili na ostrov, nabrali pitnej vody, jedli a odpočívali.
Ariadna tam zaspala a mala živý sen. Zjavil sa jej boh Dionýzos a prikazoval jej, aby ostala na ostrove. Osud mu vraj prisúdil Ariadnu za manželku.
Ariadna počúvla boha Dionýza, a keď Aténčania vstúpili na loď, odmietla ísť s nimi. Teseus sa neodvážil odporovať božskému rozhodnutiu a zanechal Ariadnu na Naxe. Teseus i lodníci ľutovali, že sa krásna Ariadna neplaví s nimi do Atén, a v zármutku zabudli na želanie kráľa Aigea. Nevy-menili čierne plachty za biele.
Aigeus netrpezlivo očakával príchod lode a prístav bol plný vzrušených ľudí. Konečne sa na obzore zjavila loď, blížila sa a už bolo možno rozoznať plachty. Len čo Aigeus zbadal na sťažni smútočnú farbu, vrhol sa v zúfalstve z vysokého brehu do mora a vlny sa za ním zatvorili.
Víťazný Teseus odovzdal zachránených mladíkov a dievčatá rodičom, ale sám sa s otcom nezvítal. Keď more vyplavilo mŕtveho kráľa, dal ho slávne pochovať a na jeho pamiatku založil slávnosť, ktorá pripomínala potomkom radostnú i smutnú udalosť Teseovej výpravy. More, v ktorom kráľ našiel smrť, nazývalo sa od tých čias po ňom Aigejským, Egejským.
Ľud sa radoval, keď Teseus nastúpil na trón a stal sa aténskym kráľom. Nevládol iba mečom, ale aj rozumom. Povesť rozpráva, že zjednotil roztrieštené obce a ustanovil svojej vlasti nové zákony. Obmedzil vraj kráľovskú moc a dával si radiť zhromaždením najmúdrejších a najušľachtilejších mužov.
Tak oslobodil Teseus vlasť a postavil pevné základy slobode a právu.