Tantalos

V Lýdii, v kraji, ktorý dnes patrí Turecku, panoval za starých čias kráľ Tantalos. Nebolo bohatšieho kráľa ako Tantalos. Vrch Sipylos mu dával zlato, jeho polia sa tiahli na dvanásť dní cesty a klasy na nich boli dva razy také ťažké ako na ostatných poliach. Na trávnatých stranách strážili húfy pastierov obrovské čriedy dobytka. Aj bohovia obdarili Tantala priazňou. Dovolili mu, aby s nimi zasadol na Olympe za stôl a účastnil sa na ich hostinách a počúval, o čom nesmrteľní bohovia roz-, právajú.
No aj tak bol Tantalos obyčajný smrteľník. Aj jemu priadla sudička Kloto niť života, sudička Lachesis ju rozvíjala a tá tretia, Atropos, čakala, kedy mu ju odstrihne. Ale na smrť Tantalos nemyslel.
"Chodím na hostiny bohov," vravel si, "a ničím sa od nich nelíšim. Nalievajú mi do pohára božský nektár, jem s nimi božskú ambróziu a viem, o čom sa rozprávajú. Nik z ľudí nemôže pochybovať, že som i ja bohom." Nie si vševedúci - ozvalo sa v Tantalovi svedomie."Nie som veru,"pripustil Tantalos, "ale ktovie, či sú vševedúci bohovia. Vyskúšam ich a presvedčím sa o tom."
Vtedy práve ukradol nejaký smelý chlapík v Diovom chráme na Kréte drahocenného zlatého psa. Priniesol ho Tantalovi, lebo vedel, že kráľ sa nebojí bohov. Kráľ Tantalos ukryl ukradnutý predmet u seba. Onedlho prišiel do paláca rozhorčený kňaz.
"Kráľ," povedal, "nebýva zvykom vladárov, aby sa spriahali s rúhavými zlodejmi. Vráť do chrámu, čo ti nepatrí."
"Neviem, o čom rozprávaš," odpovedal kráľ.
"Len si ukrývaj kradnutú vec," blysol kňaz očami, "seba pred hnevom bohov neskryješ."
"Keby som bol vykonal niečo zlé," usmieval sa Tantalos, "iste by už o tom vševedúci bohovia vedeli a potrestali by ma."
A kráľ Tantalos odprisahal, že zlatú sošku nemá. Kňaz odišiel s prázdnymi rukami a kráľ bol presvedčený, že sa bohovia iba tak tvária, akoby boli vševedúci. V skutočnosti nevedia o nič viac ako obyčajní ľudia.

Zatiaľ bohovia vedeli dobre o každom Tantalovom čine, ale čakali, či zaslepený kráľ predsa len nedá prednosť pravde pred lžou, statočnosti pred zlodejstvom a spravodlivosti pred krivdou.
Tantalova spupnosť rástla a rástla. Už mu nestačilo, že sám smel piť nektár a jesť ambróziu. Kradol božský nápoj a pokrm zo stola bohov a nosil ho z Olympu na zem, ľuďom. Každým skutkom sa vysmieval božím i ľudským zákonom a nakoniec si vymyslel hrozný a neslýchaný čin.

REPORT THIS AD

Zabil svojho syna Pelopa a pozval bohov na hostinu do svojho paláca. Pri hostine im predložil mäso z vlastného syna. Demeter, bohyňa roľníctva, zjedla v zamyslení kúsok z predloženého pokrmu, ale ostatní bohovia zdesene vysokočili od slávnostného stola.
Aj Tantalos sa zľakol, spoznal, že bohovia sú vševedúci, a začal sa im klaňať a prosiť o zľutovanie. Ale novým zločinom dovŕšil mieru zlých skutkov. Zeus, vládca bohov, zrazil neľudského Tantala do najhlbšieho podsvetia, do Tartaru. Za zlé činy, spáchané za živa, odsúdil Tantala na večné trápenie.
V ríši mŕtvych stojí Tantalos v čistej sviežej vode a trýzni ho krutý smäd. Vždy keď sa zohne, že si zvlaží vysušené, dopukané pery, voda mu zmizne pod rukami a on nahmatá suchý piesok. Na dosah rastie na vetvách nádherné ovocie, a Tantalos nemôže utíšiť mučivý hlad. Len čo natiahne ruku za hruškou, figou alebo granátovým jablkom, zdvihne náhly vietor vetvy a ovocie zmizne vo výške. Tantalovi nad hlavou visí obrovský balvan a každú chvíľu sa môže zrútiť. Večná smrteľná úzkosť stíska Tantalovi hrdlo. Trojakými mukami trpí kráľ Tantalos v ríši tieňov.
Pozostatky Tantalovho syna Pelopa vhodili bohovia do kotla. Kloto vybrala z kotla Pelopa ešte krajšieho, ako býval, a vzkriesila ho k životu. Chýbal mu iba kúsok na lopatke, ktorý zjedla roztržitá Demeter. Zjedený kúsok nahradili bohovia kúskom slonovej kosti. Všetci z tohto rodu mávali potom bielu škvrnu na lopatke.