Založenie Téb

Vo fenickom meste Sidone panoval kedysi kráľ Agenor. Jeho dcéra Európa bola široko-ďaleko známa krásou nielen medzi ľuďmi, ale aj u bohov. Sám vládca bohov Zeus si ju zamiloval.
Jedno ráno prechádzala sa krásna Európa s družkami po rozkvitnutých lúkach na morskom brehu. Dievčatá trhali kvety a potom si posadali do tieňa košatých stromov a vili vence. Keď zdvihli od vitia vencov zraky, vydýchli od prekvapenia. Pred nimi stál nádherný belostný býk s malými rohmi, priezračnými ako krištáľ. Tváril sa tak mierne, že sa Európa i dievčatá skoro prestali báť. Európa mu podala k ružovému pysku hrsť kvetov a jej družky mu ovenčili rohy. Býk sa s dievčatami hral, pritancoval na lesklých kopytách k Európe, sklonil šiju a kľakol na predné nohy, akoby ju volal na prechádzku. Európa si so smiechom sadla na podivuhodného býka a zavolala na družky, aby si sadli k nej. Lenže býk nepočkal, kým k nemu pristúpia ostatné dievčatá, zdvihol sa a dal sa s Európou na chrbte na útek rovno do morských vín. Zdesená Európa nariekala a plakala. Nič jej to však nepomáhalo. Býk plával na šíre more a breh s bedákajúcimi dievčatami sa jej o chvíľu stratil z očí. Na všetky strany sa prestierala iba hladina belasého mora.Zapadlo slnko, na nebi i na vlnách sa zatrblietali prvé hviezdy a býk s Európou stále ešte plával. V temnote pred nimi sa ukázal čierny tieň neznámeho pobrežia. Býk doplával k pevnine a vystúpil s omdlievajúcim dievčaťom na suchú zem. Jemne položil Európu na mäkký trávnik a zmizol. Z teplej nočnej tmy sa vynorila bohyňa lásky Afrodita. Naklonila sa nad vystrašené dievča a utešovala ho.
,,Neboj sa," povedala ticho, ,,nič zlé sa ti nestane. Sám vládca bohov Zeus sa premenil na býka a uniesol ťa, pretože si ťa zamiloval. Tvoje meno bude nesmrteľné. Svetadiel, ktorý ťa prijal, bude sa naveky nazývať tvojím menom, Európa."

Tak žila Európa s Diom, ukrytá v ďalekej krajine. Jej otec, kráľ Agenor, hlboko za ňou smútil. Vysielal poslov, aby mu o zmiznutej dcére priniesli aspoň nejakú správu. A poslovia sa vracali a mlčali. Žiaden z nich nepotešil kráľa ani len malou nádejou. Preto si dal zavolať svojho syna Kadma.
"Choď," povedal mu, "vyhľadaj a priveď mi svoju sestru Európu. Prekutaj celý svet a utíš môj zármutok. Ale bez nej, bez nej sa mi nevracaj!"
Kadmos zavolal najsmelších bojovníkov, vybral si z nich družinu a vydal sa do sveta za svojou sestrou. Putoval cez známe krajiny do krajín menej známych a cudzích, stále ďalej a ďalej. Cestou sa vypytoval na Európu, ale nik o nej nevedel. Mnoho pobreží prešli, mnoho riek prebrodili, a všetko bolo márne.
Jedného dňa Kadmos zablúdil aj so sprievodom a dostal sa na neznámu cestu. Šli po nej a po dlhom čase stretli pocestného. Vypytovali sa ho, kam cesta vedie, a dozvedeli sa, že sa po tej ceste dostanú do Delf.
,,Vidím, že ste zďaleka," povedal pocestný, ,,možno ste sa vydali za dobrodružstvom, možno niekoho hľadáte. Či tak, alebo onak, keď ste už na ceste do Delf, spýtajte sa delfskej veštiarne na radu. Možno vám. sami bohovia ukázali túto cestu."
Kadmos sa zaradoval. Už dávno počul o Delfách. V chýrečnej delfskej veštiarni sedela nad skalnou rozsadlinou na vysokej trojnožke veštica Pýtia. Vdychovala pary vystupujúce z rozsadliny a opojená vykrikovala nezrozumiteľné veštby, ktoré kňaz zapisoval a zostavoval z nich prosebníkom odpovede.
Kadmos poďakoval pocestnému, a keď dorazili do Delf, zašiel do veštiarne a spýtal sa na radu. Kňaz dal Kadmovi túto veštbu:

REPORT THIS AD

"Nepátraj po stratenej sestre a nevracaj sa do vlasti. Na osamelej lúke nájdeš jalovicu, ktorá ešte nenosila jarmo. Choď za ňou a tam, kde si odpočinie, postav mesto a nazvi ho Tébami."
Kadmos poslúchol vôľu bohov. Šiel s druhmi hľadať osamelú lúku, aby splnil, čo veštba predpovedala. Onedlho našiel lúku i mladú kravu, pasúcu sa na šťavnatej tráve. Išiel za ňou a v jej stopách prebrodil riečku a prešiel rozľahlé lúky. Konečne krava zastala, obzrela sa na Kadma a jeho sprievod, zdvihla hlavu a ťahavo zabučala. Pomaly si ľahla a Kadmos padol na kolená a radostne pobozkal cudziu zem, ktorá sa mu teraz mala stať domovom. Svojmu sprievodu prikázal, aby doniesli čistej pramenitej vody na obetu.
Les, do ktorého Kadmovi druhovia vstúpili, nepoznal ešte ostrie sekery. Predierali sa hustými húštinami za šumením prameňa. Vyvieral zo skaly, bol bohatý a číry, preskakoval vlhké kamene a šíril okolo seba príjemný chlad. Kľakli si, že si naberú vody.
Vtom sa ozval v skalnej jaskyni hrmot a fučanie. Krovie nad prameňom sa rozhrnulo a ohromení mužovia uvideli obrovského šupinatého draka s krvavým hrebeňom od hlavy až po chvost. Oblude šľahali z očí plamene a celá bola plná jedu. Roztvorila pysk s tromi kmitajúcimi sa jazykmi a s tromi radmi zubov a vydýchla na nich otravný mrak svojho dychu. Koho nezadusila dychom, toho rozmliaždila šupinatým telom a roztrhala v pazúroch.
Slnko vystúpilo na vrchol svojej cesty a skrátilo tiene, ale Kadmovi druhovia sa nevracali. Kadmos sa začal obávať, či sa im nepřihodilo niečo zlé. Vzal preto meč a oštepy a šiel ich hľadať. Našiel v húštinách presekaný chodníček a dostal sa až ku skale s prameňom. Tam ležala jeho družina pobitá a nad mŕtvymi zlovestne kýval hlavou hrozný drak.Kadmos sa pozrel drakovi neohrozene do očí podliatych krvou a zvolal:
"Alebo budem vaším pomstiteľom, verní druhovia, alebo vaším druhom i v smrti!"
Zohol sa po veľký balvan a hodil ho do draka. Takýto balvan by iste preboril aj pevné mestské hradby, ale drakovi neublížil. Odrazil sa mu od šupinatého panciera a len rozpálil jeho hnev. Drak sa vzopäl proti útočníkovi. Ale Kadmos vrhol oštep a prerazil ostrým hrotom drakov pancier. Drak stočil hlavu k chrbtu, zahryzol sa do oštepu a prelomil ho. Hrot nemohol vytrhnúť, zaviazol pevne v rane. Bolesťou rozzúrený drak sa obrátil na Kadma, roztiahol smrtiaci pysk a chcel čiernym jedovatým dychom hrdinu usmrtiť. Kadmos postihol včas drakov úmysel a uskočil za mohutný strom. Pripravil si druhý oštep a vrazil ho drakovi do hrdla s takou silou, že prebodol draka i blízky dub. Drak sa zatriasol a vytrhol dub aj s koreňmi. Z hrdla sa mu vyrinula prúdom krv a vo chvíľke bolo všetko dookola červené, traviny, mach i konáre stromov. Umierajúca obluda udrela posledný raz chvostom, prelomila s praskotom niekoľko stromov a stíchla.
Zatiaľ čo si Kadmos obzeral zabitého draka a žasol nad jeho obrovitým telom, zniesla sa k nemu bohyňa Pallas Aténa.
,,Zasej zuby mŕtveho draka," rozkázala mu.
Kadmos skypril pôdu oštepom a do vyrytých brázd zasial dračie zuby. Odrazu sa začali hrudy nad dračím osevom pohybovať, z hliny vyrazili hroty mečov a oštepov, chocholy, prilby, hlavy, hrdlá a hrude, ruky držiace zbrane. Celé pole zaplavili bojovníci s pozdvihnutými zbraňami. Kadmos sa naľakal vojska a chytil sa meča. Ale jeden z bojovníkov na neho vykríkol:
"Nemiešaj sa do nášho boja! To je naša vec!" a už sa rozohnal mečom na najbližšieho bojovníka. Ten ho prebodol dobre miereným oštepom. Kadmovi pred zrakom prepukla bitka a bojovníci sa navzájom zabíjali. Nemohlo to byť inakšie. Veď sa zrodili zo zubov draka, ktorý bol synom Area, boha vojny.
Pláň sa pokryla padlými mužmi. Len päť ich ostalo z celého množstva a tí uzavreli medzi sebou mier. Boli mocní a udatní, lebo si ubránili život v tuhom boji.
S nimi založil Kadmos hrad a mesto Téby.