Pelops

Keď Zeus poslal Tantala do ríše tieňov, osirel kráľovský trón. Vlády sa ujal mladý Pelops, ale dlho nevládol. Kráľ susednej zeme dychtil po Tantalovom bohatstve, vtrhol do zeme a vyhnal Pelopa z otcovho paláca. Pelops sa vydal s verným sluhom na cestu. Putovali, až sa dostali do Grécka. Prechádzali chudobnými krajmi, kde polia rodili iba kamene, i bohatými mestami s bielymi domami a mramorovými sochami. Jedného večera zastali pred mohutnými hradbami veľkého mesta. Prešli bránou a obzerali sa, kde by dostali nocľah. V posledných lúčoch dohasínajúceho slnka došli až ku kráľovskému palácu. Stŕpli hrôzou nad tým, čo videli. Pred palácom stálo trinásť kolov a na každom z nich bola narazená ľudská hlava.

Akýsi starec zastal blízko nich, spozoroval ich zdesenie a oslovil ich.
"Čudujete sa?" povedal. "Týchto všetkých pripravila o život jedna jediná veštba."
"Nepoznám boha, ktorý by vydal takú ukrutnú veštbu," namietol Pelops.
"Smrť sa ti teda vidí ukrutnou?" usmial sa starec. "Ale ukrutnou sa vidí aj nášmu kráľovi, a preto radšej usmrcuje, než by bol sám usmrtený."
"Rozprávaš, akoby si veštil ako Pýtia," povedal namrzene sluha starcovi, "povedz radšej rovno, čo sa u vás v meste deje."
Zhovorčivý starec prikývol a rozvravel sa:
"U nás v Pise vládne kráľ Oinomaos. Má krásnu dcéru. Volá sa Hyppodamia. Oinomaos sa raz spýtal veštiarne na svoj osud a dostal veštbu: Muž, ktorý si vezme tvoju dcéru za ženu, bude príčinou tvojej smrti. Kto by sa nebál o svoj život? Aj Oinomaos sa bojí. Preto núti každého nápadníka krásnej Hyppodamie do pretekov. Preteká sa na vozoch ťahaných koňmi. Oinomaos má kone rýchlejšie než severák. Nápadníkovi dá náskok, ešte vykoná obetu Diovi a až potom sa pustí za cudzincom. Trať pretekov vedie z Pisy až k Poseidonovmu oltáru v Korintskej úžine. Keby ta nápadník došiel prv, dostal by Hyppodamiu za ženu. Ale keď Oinomaos nápadníka dohoní, smie ho prebodnúť oštepom. Dosiaľ kráľ každého nápadníka dohonil. Tie hlavy na koloch sú hlavy nápadníkov. Kráľ chce takto zastrašiť všetkých, čo by sa chceli pokúsiť o preteky. A možno sa mu to podarí. Už dlhší čas sa nik neprihlásil."
"To si myslím," povedal Pelopov sluha, "na život si musí dať každý pozor. Raz ho stratíš a viac ho nenájdeš."
Zamyslený Pelops mlčal."Idete iste zďaleka," prezeral si starec Pelopa a sluhu. "Ak hľadáte nocľah, môžem vám ponúknuť pohostinstvo.""Počuješ, pane," obrátil sa sluha na Pelopa a rozveselil sa, "už si čoskoro odpočinieme."
Pelops sa prebral zo zamyslenia a všetci sa pobrali k starcovmu domu.
V tú noc nemohol Pelops zaspať. Vykradol sa z domu a zvláštna túžba ho vábila ku kráľovskému palácu. Na nebi plával veľký biely mesiac, palác sa leskol v jeho lúčoch a koly s lebkami nebohých nápadníkov vrhali dlhé smutné tiene. Pelops rozmýšľal, aká asi Hyppodamia je, keď pre ňu už toľko nápadníkov umrelo. Vtom sa otvorili v palácovom múre dvierka a zjavila sa deva v tmavom rúchu. Pelops sa pritisol za výstupok domu a pozoroval ju. Jej bledá a krásna tvár súťažila s krásou iskriacich hviezd na nebi. Prešla popri koloch a dlho si vzdychla. Potom zmizla tou istou cestou, akou prišla. Pelops rozrušený podivnou príhodou vrátil sa do domu a prevaľoval sa na lôžku až do rána.Slnečné lúče pošteklili sluhu na tvár, prebudil sa a začal nahlas uvažovať:
"Pane môj, urobíme najlepšie, keď vyrazíme hneď ráno na cestu. Celú noc sa mi snívalo o popravených. Myslím, že tu nie sme bezpeční. Poďme, rozlúčime sa a odídeme z mesta."
"Dnes v noci," povedal Pelops, "som videl Hyppodamiu. Je krásna a smutná. Pôjdem ku kráľovi Oinomaovi a požiadam ju o ruku. Budem sa s ním pretekať a musím preteky vyhrať. Zbavím Hyppodamiu smútku a odídem s ňou zo zeme, aby sa veštba nesplnila. Netúžim po kráľovej smrti."
"Azda sa na nás rozhnevali bohovia," bedákal sluha, "že ti, pane, vnukli takúto myšlienku?" Vyskočil z lôžka a bežal po starca, aby Pelopa prehovoril. Márne. Pelops bol rozhodnutý.
Slnečný voz ešte len začal stúpať na oblohe, a Tantalov syn už stál pred kráľom Oinomaom. Oinomaos vypočul Pelopa, a pretože sa mu urastený a smelý mladík páčil, odhováral ho od jeho úmyslu. Ale Pelops neustúpil. Po prvý raz bolo Oinomaovi ťažko vykupovať si život smrťou cudzieho mladíka.
"Keď nechceš inak, priprav sa," skončil Oinomaos rozhovor, "zajtra sa budeme pretekať."
V sieni paláca uvidel Pelops Hyppodamiu. Za denného svetla videla samu ešte krajšia než pri svite mesiaca. Pozrela na Pelopa trúchlivo a hneď si zakryla tvár. I jej sa cudzinec páčil ako doteraz ani jeden z nápadníkov.
Sluha čakal na Pelopa pred palácom. Len čo sa dozvedel, že jeho pán sa bude zajtra pretekať, oplakával svojho veliteľa, akoby už bol mŕtvy. Aj Pelops pochyboval o víťazstve. Kone, s ktorými Oinomaos pretekal, mu daroval sám boh vojny Ares. Ťažko ich predhoniť koňmi z pozemských stajní.
Zmietaný úzkosťou odišiel Pelops na breh rieky, tečúcej do mora. Tam vzýval boha morí Poseidona a prosil ho o prispenie. Prosil Poseidona tak vrúcne, že ho boh vyslyšal.
Rieka zahučala ako búrka a z rozbúrených vín vyrazili s rehtaním okrídlené kone a od kopýt im sršali iskry. Za sebou ťahali ľahký voz, trblietajúci sa ako pena na hrebeňoch vín. Pelops užasol, ďakoval Poseidonovi a sľúbil mu bohatú obetu.
V novom voze s nezvyčajným záprahom pustil sa na druhý deň ku kráľovi Oinomaovi. Oinomaos už vyzeral súpera. Z diaľky poznal Poseidonove kone a v rozrušení zabudol aj na obetu, ktorú vždy vykonal, prv než vyrazil. Nedožičil Pelopovi taký veľký náskok ako jeho predchodcom, nasadol netrpezlivo do voza a začal Pelopa prenasledovať.
Pelopov záprah letel dopredu a iba obláčiky zvíreného prachu ukazovali, kadiaľ Pelops prešiel. Pred očami mal obraz smutnej Hyppodamie a túžba vyslobodiť ju zo zármutku niesla ho k cieľu čoraz rýchlejšie. Za ním sa hnal voz kráľa s koňmi rýchlejšími než severák. Kráľ mal pred očami vlastnú smrť a vedel, že jej unikne iba vtedy, ak Pelopa dohoní. Preto poháňal kone, koľko mal sily. Vzdialenosť medzi obidvoma vozmi sa zmenšovala, v kráľovi rástla nádej a v Pelopovi zúfalstvo. Už bol Pelops celkom blízko cieľa, keď ho kráľ dohonil a zodvihol ruku s oštepom. Vtom narazilo koleso kráľovského voza na kameň a rozsypalo sa. Voz sa nahol, prevrhol, kráľ padol hlavou na kameň a rozrazil si lebku. Zomrel práve vo chvíli, keď Pelops prechádzal s vozom popri cieli.

Víťazný Pelops sa vrátil do Pisy. Radostne ho uvítal verný sluha a ľud v ňom pozdravoval nového kráľa. Pelops dal slávne pochovať kráľa Oinomaa a oženil sa s Hyppodamiou. Stal sa presláveným kráľom. Polostrov, na ktorom vyhral preteky s kráľom Oinomaom, dostal po ňom meno. Nazývame ho Peloponéz. V meste Olympii založil na pamiatku víťazstva slávne olympijské hry.
Ale Pelops nebol šťastný. Po víťazných pretekoch sa dostal do hádky s Oinomaovým sluhom Myrtilom.
"Keby nie ja," kričal Myrtilos, "bola by tvoja hlava pred palácom na kole ako štrnásta. Ja som uvoľnil Oinomaovi na voze zákolesníky, a preto kráľ spadol a zabil sa. A ty mi teraz vyplať odmenu!"
Pelops rozhorčený, že sa Myrtilos chvasce vraždou a dožaduje sa za ňu odmeny, zvrhol neverného sluhu zo skaly do mora. Umierajúci Myrtilos Pelopa preklial. Tak postihla nešťastný Tantalov rod nová kliatba.