Orestes

Smutne trčali k nebu očmudené rozvaliny dobytého mesta Tróje a medzi hromadami sutiny ozýval sa iba krik dravých vtákov, hľadajúcich korisť. Ale na pobreží bolo živo. Gréci nakladali na lode truhly plné vzácnych strieborných a zlatých predmetov a drahocenných rúch a tkanín. Na palubách sa tiesnili húfy otrokýň. Loď za loďou rozrážala provou spenené vlny a opúšťala cudzí breh.
Aj vojvodca Agamemnón, kráľ z Tantalovho rodu, vyplával s loďami k domovu. Desať rokov obliehal s gréckymi bojovníkmi Tróju a za celý ten dlhý čas nevidel svoju vlasť a kráľovský palác v Mykénach. Blížil sa ku Grécku a netušil, že sa blíži k miestu, kde naňho striehne záhuba.
Agamemnónov príbuzný Aigistos už dávno túžil po mykénskom tróne a hľadal príležitosť, ako sa ho zmocniť. Neodišiel do trójskej vojny a ostal v Mykénach. Kráľova neprítomnosť mu mala otvoriť cestu k moci. Radami a lichôtkami sa votrel do priazne kráľovnej Klytaimestry, až napokon Klytaimestra povolila a sľúbila mu pomoc. Nemohla svojmu manželovi Agamemnónovi zabudnúť, že obetoval dcéru Ifigéniu.
Ľstivý Aigistos rozostavil na pobreží stráže a povedal im: "Strážte starostlivo morský obzor. Keď uvidíte v diaľke sťažne a plachty Agamemnónovho loďstva, zapáľte ohne. Dym bude pre mňa v Mykénach znamením, že sa kráľ vracia."
Čoskoro sa rozhoreli ohne strážcov a vyslali k oblohe dym. Aigistos v Mykénach pochopil, že prichádza rozhodná chvíľa. Klytaimestra, včas varovaná, rýchle vyzdobila palác na slávnostné uvítanie a prikázala slúžkam prikryť cestu k palácu červenými pokrovcami. Po nich mal víťazný Agamemnón vstúpiť do domu. Zvesť o kráľovom návrate sa rozletela po meste. Ľudia sa zbiehali pred palác, aby uvideli slávneho vojvodcu.
Agamemnón vystúpil z lode a pobozkal pôdu rodnej zeme. Pri prístavisku už naňho čakal voz. Pozdravovaný zástupmi občanov prišiel kráľ pred mykénsky palác. Kráľovná Klytaimestra mu vyšla s úsmevom v ústrety, vítala ho a predstierala radosť. Ponúkla ho, aby po pokrovcoch slávnostne vstúpil pod strechu svojho paláca. Agamemnón, príjemne prekvapený poctami, ktorých sa mu dostalo, vošiel do domu.
"Iste si unavený po namáhavej ceste," oslovila ho Klytaimestra, "pripravila som ti preto kúpeľ."
Agamemnóna potešila manželkina starostlivosť" poslúchol ju a vstúpil do kúpeľa. Len čo sa zobliekol a s odevom odložil aj zbroj, Aigistos s Klytaimestrou sa naňho vrhli a zabili ho.
Kráľov smrteľný výkrik sa rozľahol pred palácom. Medzi zhromaždeným ľudom vypukol zmätok. Rozvážnejší radili zvolať celé mesto na pomoc, vznetliví chytali meče a chceli hneď vtrhnúť do domu.
"Zavraždili kráľa!" volali jeden cez druhého.
"Aigistos sa chce zmocniť vlády!" prekrikovali sa a zaútočili so zbraňou v ruke na vchod do paláca.
Lenže Aigistos očakával vzburu a bol na ňu dobre pripravený. Jeho ozbrojenci ľahko vytlačili zle ozbrojený dav z nádvoria a zabezpečili svojmu pánovi vládu. Aigistos sa násilím zmocnil trónu a násilím si udržal moc. Sadol na miesto mŕtveho Agamemnóna a Klytaimestru si vzal za ženu.
Agamemnón zanechal synčeka a dve dcéry. Staršia dcéra Elektra sa obávala o život svojho malého brata Oresta, preto ho tajne poslala k príbuznému kráľovi na výchovu. Mladšia sestra bola miernejšej povahy než Elektra a počúvala matku bez odvrávania. Elektre však každý kút v paláci pripomínal zločin spáchaný na otcovi a s hrôzou videla, ako si Aigistos oblieka otcove rúcha. Ustavične vyčítala matke jej zlý čin. A matka s ňou zaobchodila ako s otrokyňou. Nik by nebol povedal, že vychudnuté dievča v biednych šatách je dcéra kráľa Agamemnóna. Slúžila v paláci ako slúžka.
Sedem rokov vládol Aigistos s Klytaimestrou. Sedem rokov sa Elektra trápila. Iba myšlienka na brata ju posilňovala v utrpení a žiali. Verila, že Orestes raz pomstí otcovu smrť. A tak sa míňali dni a mesiace a roky a Elektra pomaly strácala nádej.
Ale práve v čase, keď o bratovom návrate najväčšmi pochybovala, prešiel mykénskou bránou starec, ktorého v meste ešte nikdy nik nevidel. S ním prišli do mesta dvaja neznámi mladíci. I keď im prach ďalekej cesty pokrýval obuv, nehľadali si nikde odpočinok, a pobrali sa rovno ku kráľovskému palácu.
Starec sa pred palácom obrátil na jedného z mladíkov a povedal:
"Počúvaj dobre, Orestes, čo ti poviem ja, tvoj pestún. Nepoznávaš rodné mesto a občania nepoznávajú teba. A predsa stojíš pred domom svojho slávneho otca, kráľa Agamemnóna. Teraz sa v ňom usadil spupný Aigistos, zbabelec s rukami poškvrnenými zločinom. Blíži sa chvíľa pomsty. Choď sa s Pyladom pokloniť pamiatke svojho otca a ja pôjdem do paláca. Pripravím vám cestu ku kráľovnej, ako sme sa dohovorili."
Orestes a Pylades, jeho verný druh z detstva, počúvli pestúna a pobrali sa najprv k Agamemnónovmu náhrobku.
Starý pestún zastihol Klytaimestru v paláci. Hrešila Elektru, a keď sa ukázal cudzinec, zmĺkla.
"Hľadám vladára," povedal pestún, "nesiem mu dobrú zvesť."
"Kráľ Aigistos nie je v paláci," odpovedala Klytaimestra, "ale ak mu nesieš dobrú zvesť, bude dobrá aj pre mňa. Som jeho žena."
"Nepoznám príjemnejšiu zvesť pre vás," usmial sa pestún, "Orestes je mŕtvy."
Keď to Elektra počula, zúfale vykríkla a začala plakať. Toľké roky sa tešila na brata, a teraz počuje, že umrel. Kto pomstí otcovu smrť?
Klytaimestra len-len že stlmila úľavný výdych. Sedem rokov nosila v sebe strach, že Orestes pomstí čin spáchaný na otcovi. V noci mala nedobrý sen o treste za nešľachetný skutok. Od úzkosti sa prebudila, čelo vlhké od potu. Zbytočne sa bála. Orestes je mŕtvy.
"Rozprávaj, rozprávaj," naliehala dychtivo, "ako umrel nešťastný Orestes, jediný syn nášho rodu?"
"Často veru býval víťazom v pretekoch a slávnostných hrách. Posledné preteky mu však priniesli záhubu. Spočiatku sme si mysleli, že aj tentoraz zvíťazí. Nebol azda Orestes majstrom vjazde na dvojkolesových vozoch? Vozy rachotili po pretekárskej dráhe, kolesá zdvíhali prach a fŕkajúce kone mali pysky plné peny. Aj Orestes, tak ako ostatní pretekári, obišiel cieľový stĺp a cvalom sa vracal späť. Vtom sa jednému z pretekárov splašili kone a zrazili sa so záprahom, ktorý šiel za nimi. Zadní pretekári nemohli už zadržať vozy, leteli jeden na druhého a čoskoro sa na celom závodisku kopili iba trosky vozov, jazdci a zvieratá v hroznom zmätku a spleti. Iba Orestes sa vyhol skaze, rýchle pohnal kone, že ostatný raz obíde cieľový stĺp. Kone vyrazili ako šíp, ale voz sa otrel o stĺp, os praskla a Orestes vypadol z voza. Pri páde sa zaplietol do remeňov a uháňajúci záprah ho vláčil po prachu, kým ho pohoniči nevyslobodili z remeňov. Tak zahynul Orestes, skrvavený a uvláčený vlastnými koňmi."
Po týchto slovách Elektra vybehla, aby sa mohla v samote vyplakať.
Klytaimestra žiarila od radosti. Pozvala posla k stolu a prikázala, aby mu doniesli jesť a piť. Pestún prijal pozvanie:
"Rád dočkám na kráľa a zopakujem mu tú zvesť. Dvaja mladí ľudia sem onedlho prinesú urnu s Orestovým popolom."
Kráľovná sama ponúkala hosťa, aby si bral z plných mís, a znovu a znovu sa vypytovala. S každým cudzincovým slovom vzrastal v nej pocit bezpečia a pokoja.
Medzitým Elektra uvažovala v opustenom kúte paláca, či aj ona nemá umrieť, keď zomrel brat. Azda by sa aj sama vedela pomstiť, len keby vedela slabou rukou zodvihnúť meč. V smutných úvahách ju prekvapila mladšia sestra. Vpadla k nej so smiechom ako šťastný slnečný lúč.
"Elektra," volala na sestru, "bola som pri otcovom náhrobku a vieš, že ho ktosi ovenčil? A na náhrobku ležala odstrihnutá kučera. Mala farbu ako tvoje vlasy. Zaiste ju ta nepoložil nik iný než Orestes. Mám takú radosť, sestrička. Dnes sa iste stretneme s bratom a ty sa prestaneš trápiť."
Elektra zmätená počúvala, čo sestra vraví. Má veriť jej, alebo cudzincovi? A čia kučera by sa mohla objaviť na otcovom hrobe? Nová nádej jej dodala sily. Ak je Orestes v meste, blíži sa chvíľa odplaty. Preto Elektra nedesila mladšiu sestru zvesťou cudzieho posla. Rozochvená vyšla pred palác, či neuvidí Oresta.
Orestes práve prichádzal s Pyladom. Elektra uvidela dvojicu mladých ľudí, ale brata po takom dlhom odlúčení nepoznala. Ani Orestes nepoznal sestru v chatrných šatách a oslovil ju ako služobnú:
"Poď a doveď nás k svojej kráľovnej. Oznám jej, že prinášame urnu s Orestovým popolom." .
Až teraz si Elektra všimla nádobu, ktorú Orestes držal v rukách, a oči jej pretiekli slzami. Objala nežne popolnicu, akoby objímala živého brata, a zanariekala.
" Je to teda pravda. Brat sa mi vracia, ale je nemý, premenil sa na popol. Prečo som namiesto neho nezomrela radšej ja? Mocný Orestes je mŕtvy a žije slabá Elektra. Aká radosť bude v paláci! Vrahovia môžu pokojne spať a ja sa zadusím od žiaľu."
Orestes poznal sestru a nemohol sa už ďalej pretvarovať pred jej bolesťou. Premožený súcitom pošepkal Elektre:
"Neobjímaj tú popolnicu, nie je v nej Orestov popol."
"Nie je?" Elektra prekvapene pozrela na Oresta. "A kde je teda pochovaný?"
"Nikde, pretože nie je zvykom pochovávať živých."
"Orestes žije?" Elektra si nedôverčivo prezerala cudzinca.
A Orestes jej ukázal ruku s prsteňom, ktorý od nej dostal, keď ho tajne posielala z domova. Elektra sa pozorne zahľadela Orestovi do tváre a pochopila, že pred ňou stojí brat. Zmocnila sa jej divá radosť a rozkričala sa:
"Orestes žije, žije!" Elektra si nedoverčivo prezerala cudzinca.
Opatrný pestún počul v paláci krik a vybehol von. Elektrine výkriky urýchlili vykonanie plánu.
"Poponáhľaj sa, Orestes, teraz nadišla tvoja chvíľa," zvolal na Oresta. Orestes vytasil meč a vrhol sa do paláca. V pätách mu bežala Elektra.
Klytaimestra stála v sieni ako vytesaná z mramoru. Počula krik, a keď sa ukázal Orestes s mečom a za ním Elektra, pochopila, že do paláca vstúpil jej syn ako pomstiteľ otcovej smrti.
Pred matkou sa Orestes zarazil. Ale pestún a Elektra v ňom znovu roznietili krutú nenávisť a túžbu pomstiť otca. Orestes zdvihol meč a zabil Klytaimestru.
Orestes ešte stál s mečom v ruke, omámený hrozným činom, keď do siene vbehol Aigistos. Vonku počul od služobníkov radostnú zvesť, že Orestes je mŕtvy, a ponáhľal sa dozvedieť o jeho záhube z úst posla. Namiesto mŕtveho Oresta uvidel mŕtvu Klytaimestru a vzápätí padol na zem vedľa nej, prebodnutý Orestovým mečom.
Sotva sa mykénsky ľud dozvedel, že sa Orestes vrátil a pomstil Agamemnónovu smrť, prúdili pred palác zástupy. Túžili pozdraviť syna hrdinského kráľa.
V bráne paláca sa tackal akýsi muž. Nevšímal si zástupy na nádvorí, mával rukami a bránil sa pred neviditeľnými prízrakmi. Tackajúci sa muž bol Orestes. Len čo zavŕšil dielo pomsty, zlietli sa k nemu bohyne Erínye, prenasledujúce páchateľov krvavých činov. Okrídlené Erinye s vejúcim čiernym rúchom a so zmijami vo vlasoch mu krúžili okolo hlavy, spievali strašnú pieseň o vražde matky a z očí im kvapkala krv.
Ľud pri pohľade na nešťastného Oresta od hrôzy onemel. Erinye ho vyštvali z paláca a prenasledovali z miesta na miesto. Odišiel z Mykén a blúdil po krajine, odišiel z krajiny a blúdil po svete. Všade ho sprevádzala strašná pieseň Erinyí a napínala ho zúfalstvom.
Verný priateľ Pylades mu bol druhom na ťažkej púti. Spolu došli až do Delf. V chýrnej veštiarni sa spýtali na radu, ako zmierniť Orestovu trýzeň, ako zahnať ukrutné Erinye. ;
Veštba povedala:
"Choď to Tauridy a prines Artemidinu sochu, ktorá ta padla z neba."
Orestes poslúchol veštbu a vydal sa s Pyladom do tej ďalekej krajiny. V Tauride vládol zlý kráľ. Cudzincov chytených na svojom území dával obetovať bohyni Artemide. Orestes i Pylades vedeli, aký osud ich čaká, ak budú zajatí, preto sa cez deň skrývali a putovali po cudzom kráľovstve iba v noci.
Krytí nočnou tmou chystali sa odniesť sochu. Šťastne sa priplazili k chrámu, ale neopatrným hrmotom prebudili neďalekú stráž. Strážcovia ich zajali a uväznili a ráno ich predviedli kráľovi. Kráľ prikázal obetovať votrelcov Artemide.
Sputnaných mužov ihneď odviedli k obetnému oltáru. Donútili ich kľaknúť si s obnaženou šijou a kňažka bohyne Artemidy sa k nim priblížila s ostrým mečom. V tej chvíli si Orestes spomenul na sestru Ifigéniu, ktorú kedysi tiež obetovali bohyni Artemide. Lúčil sa so životom s jej menom na perách.
Kňažka začula meno a meč jej klesol. Obrátila sa na kráľa:
"Zlé znamenia mi prikazujú, kráľ, aby som odložila obetu. Nech zatiaľ stráže odvedú cudzincov do väzenia. Artemis zajtra zaiste prijme tvoju obetu."
Kráľ nerád súhlasil, nechcel však odporovať bohyni, ktorá sa s ním rozprávala ústami kňažky.
Orestes s Pyladom vstali od oltára. Artemidina kňažka k nim pristúpila a ticho sa spýtala Oresta: "Odkiaľ poznáš to meno?"
"Ifigénia bola moja sestra," povedal Orestes, "a umrela tak, ako zajtra umrieme my."
Kňažka premohla túžbu objať Oresta a vzrušene zašepkala:
"Som tvoja sestra Ifigénia. Bohyňa ma vtedy od oltára zaniesla v mračne sem a dlhé roky jej tu slúžim ako kňažka. Neboj sa, brat môj, zachránim vás." V tú noc svietili hviezdy na cestu trom utečencom. Orestes, Pylades a Ifigénia utekali z Tauridy a odnášali so sebou sochu bohyne Artemidy, aby Orestova duša našla pokoj.
Ale trúchlivá pieseň Erínyí ešte dlho znela Orestovi nad hlavou, dlho mu smutne spievali o jeho čine. Až Palas Aténa sa zmilovala nad Orestom a rozhodla o skončení trestu. Erinye odleteli a Orestes nastúpil na trón. Pieseň Erinyí už neznela, môže však na ňu celkom zabudnúť, kto ju raz počul?