Odysseove cesty

Keď Tróju spálili plamene a ležala v rozvalinách, aj itacký kráľ Odyseus vyplával od trójskych brehov na dvanástich lodiach. Túžil uvidieť čo najskôr dym rodnej Itaky, ale osud mu pripravil najnezvyčajnejšiu plavbu, akú kedy nejaký plavec zažil. Darmo mali veslári mocné ruky. Vietor bol mocnejší a zahnal lode k cudziemu brehu, k mestu Kikonov Ismaru. Gréci vystúpili na breh a v boji sa zmocnili mesta. Korisť bola bohatá. Márne Odyseus radil, aby sa ihneď vydali na ďalšiu cestu. Jeho druhovia ho nechceli počúvnuť. Načali mechy s vínom, zapálili vatry a opekali mäso. Medzitým si Kikoni privolali na pomoc susedov z vnútra krajiny. Prišlo ich toľko, koľko je zjari na vetvách mladého lístia, a za ranného šera prepadli Grékov zmožených jedlom a pitím. V krutom boji padlo šesť Grékov z každej lode a ostatní sa zachránili iba útekom. Chvatne nasadli do lodí a čo najrýchlejšie vyrazili na more.
Neplávali dlho a obloha i more potemneli a zlá búrka sa s hukotom prihnala po vlnách. Divá víchrica roztrhala plachty. Gréci sa opreli do vesiel a iba s veľkou námahou dorazili k pevnine a zakotvili. Dva dni a dve noci sa zdržali na pobreží. Odpočinuli si, dali do poriadku plachty a vztýčili stožiare. Vyplávali znova v nádeji, že sa priblížia k domovu, ale divý vietor ich opäť zaniesol k neznámemu brehu. Vystúpili na súš, nabrali čerstvej pitnej vody a Odyseus vyslal troch plavcov na výzvedy, akí ľudia tam žijú. Plavci sa dlho nevracali, preto sa sám pobral za nimi. Obával sa, že sa jeho druhom prihodilo dačo zlé. Čoskoro však pochopil, prečo sa nevracajú.
Pevnina, pri ktorej grécke lode zakotvili, bola zemou Lotofagov. Lotofagovia každého cudzinca milo prijali a ponúkli mu pokrm, sladký plod lotosu. Kto toto skvelé jedlo ochutnal, nechcel sa vrátiť a chcelo sa mu do smrti žiť v krajine Lotofagov. Nešťastní plavci, vyslaní Odyseom, ochutnali plod loto-su a nechceli sa vrátiť. Bolo ich treba násilím odviesť a sputnaných uložiť na dno lode. Putá im sňali až vtedy, keď už krajinu Lotofagov nebolo vidieť.
Po niekoľkých dňoch pokojnej plavby priplávali Odyseove lode k malému ostrovu. Na trávnatých stranách sa preháňali čriedy divých kôz a priam vyzývali gréckych plavcov na lov. O chvíľu zostupovali Gréci zo strání s bohatými úlovkami. Na pobreží sa rozhoreli vatry a vzduchom sa niesla príjemná vôňa pečeného mäsa. Večeru zapíjali starým vínom, ktoré ukoristili Kikonom.
Odyseus zvedavo pozoroval neďaleký pruh neznámej pevniny, ležiaci naproti ostrovu, na ktorom sa vylodili. Nevedel, že je to krajina Kyklopov, obrov, ktorí neorú a nesejú, a predsa majú všetkého hojnosť. Ráno, len čo noc ustúpila pred ružovými prstami Zorničky, pustil sa Odyseus s jednou loďou k náprotivnému brehu. Ostatné lode nechal ukryté v dobrom prístave. Čím väčšmi sa Odyseova loď blížila k neznámej krajine, tým väčšmi sa čudoval. I keď zem nebola obrábaná, na rovinách zrela nádherná úroda obilia a na svahoch sa po kroviskách divo ovíjal vinič a medzi listami sa belaseli šťavnaté strapce hrozna. Odyseus prikázal plavcom, aby zakotvili v bezpečnom zálive, a sám sa s dvanástimi najsmelšími hrdinami vybral na breh. Razili si cestu bujným rastlinstvom, pomedzi stromy, ktorých konáre pod ťarchou ovocia viseli až k zemi, a hľadali stopy živých bytostí. Napokon zastali na úpätí skalnatého vrchu, pred čiernym otvorom jaskyne napoly zarastenej vavrínom. Okolo skalnej pukliny bola navŕšená hradba z hrubých, nepritesaných balvanov a z nej trčali kmene jedlí a dubov, zarazené medzi kamene a do zeme silou obra. Za hradbou bečala a mečala črieda jahniat a kozliatok.
Gréci prešli cez hradbu a vstúpili do skalnej pukliny. Na policiach veľkých ani kompy ležali hrudy syra a na zemi stáli nádoby s mliekom i prázdne hrotky, pripravené na dojenie. Aj syry, aj nádoby boli také obrovské, že Gréci začali Odysea prehovárať a chceli sa vrátiť na loď. Odyseus im radil, aby dočkali aspoň na príchod obra. Rád by bol vedel, akým pohostinným sa ukáže. Zdržal svojich druhov v jaskyni až do večera.
Na súmraku sa ozvali vonku ťažké, dunivé kroky, až sa z povaly jaskyne sypal piesok. Do jaskyne vstúpil obor Polyfemos s ohromným nákladom suchého dreva na chrbte. Pred sebou hnal z paše ovce a kozy. Drevo zhodil na zem, ku vchodu do skalnej pukliny prisunul obrovský balvan a zapálil vatru. Z veľkej hromady dreva vysoko vyšľahli plamene a ožiarili obrovi tvár. Gréci si všimli, že má iba jedno oko uprostred čela. Obrovo jediné oko uprene hľadelo na Grékov.
"Kto ste vy, cudzinci?" spýtal sa Polyfemos. "Čo tu robíte?"
"Sme Gréci," smelo vystúpil z hlúčika Odyseus, "plavíme sa domov od mesta Troje, ktorú sme dobyli, a prosíme ťa o pohostinstvo. Vieš tak isto dobre ako my, že bohovia prikazujú správať sa k hosťom
úctivo."
Polyfemos sa rozosmial, až ozvena zaburácala vo všetkých kútoch jaskyne:
"Bohovia! Prikazujú! Čo ma do tvojich bohov! My Kyklopovia sme mocnejší ako bohovia a ja som z Kyklopov najmocnejší. Robíme iba to, čo chceme, rozumieš? A kde ste pristáli s loďou, hovor!"
Ľstivý Odyseus videl, že bude lepšie, ak sa spupný Polyfemos nedozvie, kde loď zakotvili.
Preto povedal:
"Sme bez lode. Poseidon, vládca mora, hodil našu loď o skalisko. Zachránil som sa iba ja a dvanásť mužov. Ostatní našli smrť vo vlnách."
Obor na to neodpovedal, iba vystrel ruku do húfa Grékov a vytiahol z neho dvoch mužov. Pripravil si z nich večeru, zapil ju kozím mliekom a ľahol si spať medzi ovce.
Gréci stŕpli od hrôzy. Strašná hostina im nedala zaspať. Vzývali vrúcne vládcu bohov Dia a prosili ho o pomoc. Odyseus uvažoval, či nemá spiaceho obra prebodnúť mečom. Keby však ľudojeda prebodol, boli by odsúdení na smrť. Aj keby sa všetci opreli o balvan, ktorým Polyfemos zatarasil vchod do skalnej pukliny, neboli by ho odvalili.
Ráno Kyklop zapálil oheň a podojil kozy a ovce. Potom znova chytil dvoch Grékov a pripravil si z nich raňajky. Najedol sa, odsunul balvan ľahko ani kamenček, vypustil z jaskyne ovce a kozy a skalnú puklinu za sebou starostlivo balvanom zatvoril, aby mu nik z Grékov neušiel.
Smutne sedeli Gréci v temnej skalnej pukline, ožiarenej iba dohasínajúcou vatrou. S úzkosťou čakali na chvíľu, keď sa obor vráti. Bystrý Odyseus neprestal ani na chvíľu uvažovať, ako by sa s priateľmi dostal na slobodu. Myšlienka za myšlienkou mu chodili po hlave, ale všetky zavrhoval, ani jedna sa mu nevidela dosť bezpečná. Ako prezeral jaskyňu, či by nemohli ujsť iným smerom, našiel pri skalnej stene obrov kyjak. Ponášal sa na stožiar z dvadsaťveslovej nákladnej lode. Pri pohľade na kyjak skrsla v Odyseovi myšlienka na lesť: odťal z kyja poriadne brvno, zavolal priateľov, aby mu pomohli brvno chladiť a zahrotiť, a hrot opálili v žeravom uhlí. Potom vysvetlil priateľom svoj zámer. Gréci losovali a lósom vybrali štyroch mužov, ktorí budú Odyseovi v jeho snahe pomáhať. Brvno pred obrom dobre schovali.
Večer sa Kyklop Polyfemos vrátil s čriedou do jaskyne a znovu zavalil otvor balvanom. Sadol si, podojil kozy a ovce, vybral zo zriedeného húfa dve nové obete. Najedol sa a chystal sa spať. Vtedy k nemu pristúpil Odyseus so džbánom plným silného kikonského vína z mecha, ktorý si Gréci priniesli so sebou.
"Napi sa, Kyklop," povedal Odyseus, "pi, azda ti pohár dobrého vína obmäkčí ukrutné srdce."
Polyfemos vyprázdnil pohár na jeden raz a víno mu zachutilo.
"Ešte mi nalej," vyzval Odysea.
Odyseus mu nalial a obor si voľkal:
"Také víno som ešte nepil. Bohovia nemôžu piť lepšie. Nie som nevďačník, povedz mi, ako sa voláš, i ja ti chcem urobiť radosť a obdariť ťa."
Odyseus nalial obrovi po tretí raz, ľstivo však povedal:
"Prezradím ti, ako sa volám, ale nezabudni na dar, ktorý si mi sľuboval. Volám sa Nikto. Nikto ma nazývajú ľudia, rodina aj priatelia."
Obor odpovedal sťažka, víno mu premohlo jazyk:
"Dobre počúvaj, páčiš sa mi. Teba, Nikto, zjem až naostatok, za všetkými ostatnými. Takto ťa obdarím."
Dopovedal a zvalil sa na zem zmožený pitím. Vtedy Odyseus podľa dohovoru chytil s druhmi zaostrené drevo a ponoril ho do žeravého popola. Tlejúce brvno vrazili Gréci všetkou silou obrovi do jediného oka. Oko zasyčalo, obor sa prebudil a zreval, až sa jaskyňa i celý vrch zachvel. Gréci od neho s desom odskočili. Polyfemos si prudko vytrhol brvno z oka ako triesku a zúrivo šmátral okolo seba rukami. Bol slepý, preto sa Gréci mohli ukryť za výstupky skál. Obor drvil v prstoch iba kamene a zem.
Polyfemov krik a nariekanie začuli ostatní Kyklopovia. Vybehli zo skalných puklín v okolných vŕškoch, pribiehali k jeho jaskyni a pýtali sa, čo sa mu stalo a prečo ich v noci budí. Azda ho niekto vraždí?
Polyfemos, celý bez seba od bolesti, stále opakoval: "Kto ma vraždí? Ach, Nikto, priatelia, Nikto!" Kyklopovia potriasali hlavami a volali: "Nikto? Prečo teda nariekaš? Azda na teba zoslal Zeus chorobu? Pomodli sa k Poseidonovi, svojmu otcovi, nech ti v chorobe pomôže."
A Kyklopovia sa rozišli do svojich domovov. Ráno pootvoril stonajúci obor jaskyňu, aby ovce a kozy
mohli ísť na pašu. Sadol si ku vchodu a každému zvieraťu starostlivo ohmatal chrbát, či na ňom nesedí niektorý z Grékov. Ale ľstivý Odyseus zviazal k sebe prútmi vždy troch baranov a pod stredného barana z trojice priviazal jedného za druhým svojich druhov, ktorí ešte ostali žiť. Sám sa zachytil vlny na bruchu najväčšieho barana a dal sa mu vyniesť zo skalnej pukliny. Obor ohmatával iba chrbty zvierat, a tak mu Gréci šťastne unikli.
Vonku sa pustili zvierat a čo najrýchlejšie bežali k lodi kotviacej v zálive. S radosťou privítala posádka lode Odysea a jeho druhov. Radosť zmenšoval iba zármutok nad priateľmi, ktorí sa už nevrátili z obrovej jaskyne. Polyfemos zničil šiestich hrdinov. Ale nebolo kedy trúchliť. Odyseus rozkázal nahnať na loď oviec, koľko sa ich vojde, a rýchle odplávať od brehu.
Na šírom mori sa Odyseus obrátil čelom k pobrežiu obrov a zvolal: "Polyfemos, počuješ ma? Stihla ťa spravodlivá odplata za bezbožné skutky. Neváhal si vztiahnuť zločinnú ruku na hostí. Preto ťa Zeus a všetci bohovia potrestali!"
Obor počul Odyseovo volanie a zúrivo sa vyrútil z jaskyne. Odtrhol vrch veľkej hory a hodil ho tým smerom, odkiaľ prichádzal hlas. Skala dopadla tesne pred Odyseovu loď. Nechýbalo veľa a bola by ju rozdrvila. More sa rozvírilo, zdvihla sa mocná vlna a hnala loď ku kyklopskému pobrežiu. Iba s ná-mahou odvrátili veslári loď od brehu.
Keď sa vzdialili od pevniny dvakrát tak ďaleko ako prv, Odyseus znova vykríkol:
"Keď sa ťa niekto spýta, Kyklop, kto ťa oslepil, povedz mu, že ťa o zrak pripravil Odyseus z ostrova Itaky."
"Beda mi," zanariekal obor, "splna sa stará veštba. Kedysi mi prorokovali, že ma oslepí Odyseus. Myslel som si, že to bude chlap veľký a mocný ako ja a že bude so mnou zápasiť. A teraz prišiel akýsi človiečik a ľsťou ma pripravil o zrak. Ale počkaj, Odyseus, vyprosím si u svojho otca Poseidona, aby si sa vrátil domov biedny, bez priateľov a na cudzej lodi!"
Po týchto slovách hodil za loďou novú, ešte väčšiu skalu, a len-len že neodrazil kormidlo. Gréci sa opreli do vesiel a premohli mohutnú vlnu. Unikli obrovi aj po druhý raz a čoskoro sa stretli s priateľmi na lodiach, ktoré kotvili pri ostrove divých kôz. Rozdelili korisť a Odyseus obetoval Diovi barana, pod ktorého bruchom vyliezol z Kyklopovej skalnej pukliny. Ale Zeus obeť neprijal. Poseidon vyslyšal prosby svojho syna Polyfema a prihovoril sa u Dia. Zeus pripravoval Odyseovi a jeho plavcom nové trápenia.
Na druhý deň za svitania sadli Gréci k veslám a pustili sa ta, kde v diaľke ležala rodná Itaka. Niekoľko dní sa plavili nesmiernym morom a nijaká búrka ich nehnala späť. Takto priplávali k ostrovu, ktorý bol obohnaný kovovou hradbou. Väčšie šťastie nemohlo Odysea stretnúť. Na ostrove žil kráľ Aiolos, vládca vetrov. Dobrý kráľ vľúdne prijal v nádhernom paláci Odysea a jeho Grékov, vypytoval sa na trójsku vojnu a na Odyseovu cestu do vlasti. Celý mesiac všetkých bohato hostil.
Po mesiaci požiadal Odyseus Aiola, aby ho prepustil. Aiolos sám dozrel na prípravy na odchod a prichystal Odyseovi neobyčajný dar. Do veľkého mecha z volskej kože zatvoril všetky nepriaznivé a divé vetry a mech pevne zaviazal striebornou šnúrkou. Mech dal Odyseovi so sebou a prikázal ľahkému priaznivému vetru, aby sa oprel do plachát a hnal grécke lode k brehom Itaky.
Deväť dní a deväť nocí napínal usilovný vietor plachty Odyseových lodí a na desiaty deň tejto nádhernej plavby uzreli Gréci Itaku. Pobrežie ostrova bolo tak blízko, že mohli rozoznať pastierov pri vatrách. Vtedy sa už Odyseus neubránil spánku. Celou cestou viedol loď, nezažmúril oko, ale pred cieľom cesty zaspal.
"Pozrite sa," vraveli plavci, "Odyseus zaspal. Konečne sa presvedčíme, aké dary si vezie v mechu od kráľa Aiola. Ani sa nám nepochválil, asi sa nechce s nami rozdeliť o zlato a striebro."
Plavci schytili mech a rozviazali striebornú šnúru. S kvílením a fičaním vyrazili divé víchry z mecha a vliekli Odyseove lode cez búrku a vlnobitie na ďaleké more, preč od brehov domova. Odyseus sa prebudil a videl, čo sa stalo. Od zúfalstva sa div nevrhol do rozbúrených vín. Víchry a búrky prihnali loď opäť k Aiolovmu ostrovu.
Odyseus sa ihneď pobral do paláca, kde kráľ vetrov hodoval s manželkou a deťmi. Aiolos sa veru poriadne začudoval Odyseovmu návratu, a keď sa dozvedel, prečo sa vrátil, s hnevom vstal od stola a zvolal:
"Odíď z paláca a odplávaj od ostrova! Zaiste si upadol do nemilosti bohov. Takého človeka nemôžem prijať pod ochranu."
Smutne sa vrátil Odyseus na pobrežie k priateľom. Už sa nemohli spoliehať na priaznivý vietor. Provy lodí si ťažko razili cestu vlnami a veslárom sa leskli čelá od potu.
Od Aiolovho ostrova dorazili unavení plavci ku skalnatej neznámej pevnine. Našli pre lode dobrý
prístav, iba Odyseus si priviazal loď ku skalisku pred prístavom a vyškriabal sa po balvanoch na výšinu, aby sa rozhliadol. Ležala pred ním pláň bez ľudí a bez zvierat. V diaľke stúpal k oblohe dym, azda sa za obzorom rozkladalo nejaké mesto. Odyseus zišiel k prístavu a vyslal troch Grékov do vnútrozemia na výzvedy. Gréci prešli planinou, presekali si cestu hlbokým lesom a zastali pred mestom s vysokými domami. Prvý človek, s ktorým sa stretli, bolo dievča, čo si bralo pri studni vodu. Neponášalo sa na ľudské dievčatá, bolo obrovské ako veža, ale ochotne a prívetivo vysvetlilo Grékom všetko, čo chceli vedieť. Dozvedeli sa, že zakotvili pri krajine Laistrygonov a mesto že sa volá Telepylos. Otec dievčaťa je tam vraj kráľom. Dievča ich odviedlo do kráľovského paláca a Gréci užasli. Stáli pred kráľovnou veľkou ako vrch. Len čo ich zbadala, začala volať na svojho muža. Hlas jej hrmel, ako keď sa odtrhne na horskom úbočí skala a valí sa do údolia a cestou strháva balvany, kry a stromy. Obludne veľký kráľ Laistrygonov pribehol, chytil jedného Gréka a dal si ho pripraviť ako jedlo. Druhí dvaja plavci ušli a šťastne sa dostali s neblahou správou k svojim druhom.
Obrovský kráľ dal vyhlásiť poplach. Obrovití Laistrygoni sa vyrojili na planinu a zbehli na morský breh. Odlamovali zo skál kamene, hádzali ich na lode a rozbíjali ich. Stožiare pukali, cez prelomené dosky sa drala do lodí voda a plavidlá klesali ku dnu aj s Grékmi. Ani jedna z lodí kotviacich v prístave neunikla. Iba Odyseus s hŕstkou plavcov sa zachránili. V poslednej chvíli preťal lano, ktorým bola jeho loď pripútaná ku skalisku, a chvatne opustil nepriateľskú pevninu.
S jedinou loďou, so zvyškom priateľov brázdil Odyseus more a spomínal na mŕtvych druhov, ktorých už nikdy neuvidí. Na smrť unavení usilovným veslovaním a vyčerpaní prežitými hrôzami, vystúpili Gréci na breh akéhosi ostrova, padli na zem a ležali tak dva dni a dve noci. Na tretie ráno, sotva Zor-nička začala rozčesávať zlaté vlasy nového dňa, zobral Odyseus meč a oštep a pustil sa do vnútra ostrova. Objavil cestu a zazrel aj stužku dymu nad korunami stromov. Na spiatočnej ceste vbehol Odyseovi do cesty statný jeleň. Odyseus ho zabil oštepom a vrátil sa s úlovkom k hladným plavcom. Najedli sa pečeného mäsa a odpočinok i pokrm im vrátili silu. Po jedení rozdelil Odyseus Grékov na dva rovnaké oddiely. Prvý viedol Odyseus, druhý kormidelník Eurylochos. Potom ťahali lós, ktorý oddiel sa má vypraviť do vnútrozemia. Lós padol na Eurylocha a jeho skupinu. Eurylochos smutne vykročil s oddielom do lesa. Gréci mali na mysli všetko, čo zažili u Laistrygonov i Kyklopov, a postupovali iba pomaly a opatrne.
V lesnej kotlinke našli krásny úhľadný dom. Okolo domu obchádzali horskí vlci a levy, ale nevrhali sa na príchodzích. Túlili sa k plavcom, ako sa túlia psy k vracajúcemu sa pánovi. Z domu zaznieval sladký spev. Ľúbezný spievajúci hlas patril čarodejnici Kirke, ktorá v dome bývala. Sama otvorila Grékom bránu na dome a pozývala ich s úsmevom dnu. Gréci neodolali a vošli. Iba kormidelník Eurylochos nedôveroval neznámej žene a radšej ostal pred domom.
Kirka zaviedla lodníkov do skvelej sály, usadila ich do pohodlných kresiel a pripravila im lahodné jedlo z medu, syra, múky a tuhého vína. Do pokrmu priliala čarodejnú šťavu. Gréci si s chuťou zajedli a odrazu začali meniť podobu. Koža im zarástla štetinami, hlava sa pretiahla do svinského rypáka a s chrochtaním sa spúšťali na všetky štyri. Čarodejnica ich vyhnala prútom zo sály do svinských chlievikov a dala im žrať žalude a bukvice.
Eurylochos sa nedočkal svojich druhov, preto sa pobral späť k lodi a podal Odyseovi správu o tom, čo zažil a videl.
"Odplávajme, dokiaľ ešte môžeme," radil Eurylochos Odyseovi, "bohovia vedia, aké nebezpečenstvo tu na nás číha."
"Nemôžeme odplávať a opustiť priateľov," povedal Odyseus. Dal si opísať cestu, ozbrojil sa a vybral sa hľadať stratených plavcov.
Cestou stretol urasteného mladíka a poznal v ňom boha Hermesa. Hermes stisol Odyseovi pravicu a oslovil ho:
"Kam bežíš? Nazdávaš sa, že bez pomoci bohov pomôžeš svojim druhom, ktorých Kirka začarovala do podoby bravov? Chcem ti pomôcť." Hermes sa zohol á vyhrabal zo zeme bylinu s bielym kvetom a čiernym koreňom. "Táto bylina," povedal, "sa volá Moly a s ňou odoláš všetkým čarom. Vezmi si ju. Až sa ťa Kirka dotkne čarovným prútom, vytrhni meč a vrhni sa na ňu, akoby si ju chcel zabiť. Ľahko od nej vymôžeš prísahu, že ti neublíži. Nič zlé ti už nebude hroziť a znovu sa stretneš so svojimi druhmi." Hermes dohovoril a zmizol. Odyseus kráčal zamyslene a vážne k domu čarodejnice.
Kirka ho uvítala v bráne, vľúdne ho pozvala ďalej a s úsmevom mu podala čarodejný nápoj. Ani sa nemohla dočkať, kým vyprázdni zlatú času. Len čo Odyseus dopil, šľahla ho prútom a zvolala: "Bež si do svinského chlievika k svojim priateľom!"
Ale Odysea sa čary nedotkli. Chránila ho bylina Moly. Vytasil meč a hnal sa na čarodejnicu, akoby ju chcel prebodnúť. Užasnutá a zdesená Kirka padla na zem a objala Odyseovi kolená.
"Beda," kričala, "nie si ty Odyseus, ktorého mi predpovedala veštba? Ak si Odyseus, schovaj meč a buďme priateľmi."
"Prisahaj," povedal Odyseus, "prisahaj, že mi nebudeš škodiť."
Kirka mu prisahala. Až potom schoval meč a prijal jej pohostinstvo.
Služobné Nymfy začali pripravovať hostinu. Jedna prestierala a prehadzovala purpurové prikrývky cez kreslá, druhá miesila v striebornom miesidle medovo sladké víno s vodou, iná chystala Odyseovi kúpeľ. Keď sa Odyseus vykúpal a obliekol si nové rúcho, ktoré mu Kirka darovala, sadol si s ňou za stôl pokrytý pokrmami. Nejedol však a smutne hľadel pred seba.
"Prečo odmietaš jedlo?" spýtala sa ho Kirka. "Azda si si zvykol na lepšie lahôdky, než aké ti predkladám?"
"Ako môžem jesť a radovať sa, keď moji druhovia trpia," odpovedal Odyseus. "Zbav ich čarov a zbavíš aj mňa smútku."
Kirka neodmietla Odyseovu prosbu. Vyšla na dvor, otvorila chlieviky a vyhnala z nich bravov. Každého potrela čarodejnou šťavou, a hneď z nich padali štetiny, telá sa im vzpriamovali a namiesto bravov stáli okolo statní Gréci. Pribehli k Odyseovi a dojatí mu ďakovali za záchranu. Kirka vyzvala Odysea, aby priviedol aj ostatných lodníkov.
Plavci vyvliekli koráb na súš a všetci sa zišli u Kirky. Čarodejnica a Nymfy sa starali o ich pohodlie a misky a miesidlá sa plnili cez celý rok. Pri hostinách a zábavách sa čas rýchle míňal. Po roku požiadal Odyseus Kirku, aby prepustila jeho aj gréckych hrdinov.
"Nechcem ťa držať pri sebe proti tvojej vôli," povedala čarodejnica. "No keď sa chceš vyhnúť dlhému blúdeniu na ceste domov, musíš zostúpiť do podsvetia. Tam sa spýtaj tieňa slepého veštca Teiresia na veštbu."
Odyseus sa zarmútil nad novou nebezpečnou cestou. Kirka to spozorovala a utešovala ho:
"Nerob si starosti, Odyseus, len postav stožiar a napni plachty. Vietor sa už postará, aby si ta doplával. Keď preplávaš oceán, uzrieš nízke pobrežie s hájom vŕb a štíhlych čiernych topoľov. To je háj bohyne Persefony a vchod do podsvetia. Odíď sám bez sprievodu na osamelé miesto, vyhrab jamku a obetuj mŕtvym čierneho barana a čiernu ovcu. Vôňa obetnej krvi priláka tiene zomrelých a budú sa chcieť napiť. Zábran im v tom mečom a nedovoľ, aby sa priblížili, kým sa nespýtaš Teiresia na veštbu. Veštec ti poradí, ako sa vrátiť domov."
Kirka vybrala z čriedy čiernu ovcu a čierneho barana, darovala ich Odyseovi a rozlúčila sa s ním aj s plavcami.
Vial priaznivý vietor a loď letela po vlnách ako vták. Netrvalo dlho a ukázal sa nízky breh oceánu s čiernymi topoľmi a vŕbami. Odyseus poslúchol radu čarodejnice Kirky, sám sa vybral na neveselý breh a vyhrabal tam jamku.
Len čo sa pomodlil a krv obetovaných zvierat stiekla do jamky, vynorili sa z podsvetia duše zosnulých. Mladíci i starci, ženy i deti, muži zabití vo vojne, všetci stenajúc vystupovali z ríše tieňov a tisli a tiesnili sa okolo obetí. Odyseus vytrhol meč a nedovoľoval obletujúcim tieňom, aby sa napili krvi zabitých zvierat. Medzi dušami zomrelých zbadal aj tieň svojej matky, ktorá ešte žila, keď Odyseus odchádzal do vojny. Pri pohľade na ňu zaplakal od ľútosti, ale ani jej nedovolil zmočiť si pery. Konečne sa priblížil tieň veštca Teiresia a vyzval Odysea, aby schoval meč.
Veštec sa napil a prehovoril:
"Odyseus, veľmi si rozhneval boha Poseidona, že si mu oslepil syna Polyfema. Bude ti robiť prekážky pri návrate domov. Ale aj tak sa môžete vrátiť, ak budete dbať na moju radu. Onedlho pristanete pri ostrove Trinakrii. Na sviežich lúkach ostrova sa pasú tučné stáda oviec a kráv. Tie stáda patria bohu slnka Heliovi. Nedotýkajte sa jeho zvierat. Keby ste niektoré z nich zabili, prorokujem tvojej lodi a tvojim ľuďom skazu. Sám a na cudzej lodi by si došiel do vlasti. Ani tam ťa nebude čakať nič dobré. Nájdeš vo svojom paláci plno spupných nápadníkov, uchádzajúcich sa o ruku tvojej ženy Penelopy. Ak sa vrátiš, potrestáš ich. Potom obetuj bohu Poseidonovi a môžeš sa dožiť pokojnej staroby."
Odyseus poďakoval za veštbu a spýtal sa Teiresia:
"Tamhľa vidím tieň zosnulej matky, mlčí a nehľadí na mňa. Čo mám urobiť, aby som sa s ňou mohol porozprávať?"
Teiresias radil:
"Komu dovolíš priblížiť sa sem k tejto krvi, bude sa s tebou rozprávať a povie ti pravdu." Potom sa obrátil a pomaly kráčal späť do ríše tieňov.
Odyseus dovolil matke, aby sa napila, matka poznala syna a ozvala sa: "Ako si sa sem dostal, dieťa
moje? Ešte blúdiš po svete od pádu Troje? Ešte si sa nevrátil na Itaku k manželke a synovi?"
Odyseus porozprával matke o svojom smutnom osude a spýtal sa jej, čo sa robí doma. Matka povedala:
"Tvoja verná manželka Penelopa ťa stále očakáva a plače za tebou. Syn Telemachos pokojne užíva otcovské majetky. Tvoj starý otec túži ťa uzrieť ešte živého. Odišiel na vidiek a nechce chodiť do mesta. Žije tam s čeľaďou a pracuje ako roľník. A mne skrátila život túžba za tebou a zármutok, že sa nevraciaš."
Dohovorila a Odyseus sa zachvel clivotou. Roztvoril náruč, ale matkin tieň sa pred ním rozplynul ako hmla v závane vetra.
K obetnej krvi pristúpil tieň kráľa Agamemnóna, napil sa a poznal Odysea. S plačom vyrozprával Odyseovi o tom, ako ho vlastná ženy Klytaimestra usmrtila, keď sa vrátil domov z trójskej vojny. Varoval Odysea, aby si dal pri návrate na Itaku pozor a tajne vystúpil na pobrežie. Možno, že aj na Odyseov život niekto vo vlasti striehne.
Pred Odyseom sa zjavili tiene mŕtvych bojovníkov od Troje. Achilles poznal v Odyseovi svojho statočného druha z vojny a Odyseus ho chválil a lichotil mu, že aj v podsvetí sa z Achilla stal veľký vladár mŕtvych. Achilles iba trúchlivo odvetil:
"Radšej by som bol na zemi oráčom a slúžil v cudzine u chudobných ľudí, než aby som bol v podsvetí vladárom mŕtvych." Vypytoval sa Odysea na svojho syna, ako sa držal pri Tróji, a s radosťou počul, že sa jeho syn správal ako hrdina.
Mlčky prešiel okolo Odysea Aias. Aj ako mŕtvy sa ešte hneval na Odysea pre spor o Achillovu výzbroj.
V dlhom rade prichádzali k Odyseovým obetám tiene zosnulých. Mnohých poznal a mnohí poznali jeho. Ale zo zástupov kvíliacich duší pojala Odysea taká hrôza, že sa od nich odvrátil a rozbehol sa k lodi. Veslári sa opreli do vesiel a loď vyrazila z nehostinných končín smrti na ďaleké rozvlnené more.
Odyseus vedel, že teraz musí prekonať dve nebezpečia, pred ktorými ho už Kirka varovala.
Najprv musí uniknúť nástrahám, ktoré kladú nešťastným plavcom rozkošné morské víly Sirény. Lákajú neskúsených lodníkov sladkým spevom k svojmu ostrovu, a ak sa koráb pustí za ich hlasom, stroskotáva na ostrých útesoch, ukrytých pod hladinou. Len čo sa zradný ostrov dostal na dohľad, zalepil Odyseus plavcom uši voskom, aby nepočuli sladký spev. Sám sa dal pevne pripútať k stožiaru. Tak počul spev Sirén, ale povrazy mu zabránili vrhnúť sa do mora a plávať k ostrovu.
Unikli Sirénam a po krátkej plavbe počuli hrozný rachot a štekot. Blížili sa k druhému nebezpečenstvu. Takto revala v jaskyni pod obrovským úskalím obluda Skylla. Jej šesť psích hláv, kývajúcich sa nad hladinou, ustavične štekalo. Naproti morskej jaskyni s hrozným netvorom trčala z mora nižšia skala. Poseidonova dcéra Charybdis trikrát denne pod ňou pohlcovala a chrlila vodu.
Voda okolo skaliska vrela, skala zlovestne hučala a vlny boli tmavé od hliny a piesku a biele od rozbúrenej peny. Loď, ktorej sa podarilo ujsť oblude Skylle, obyčajne klesla do náprotivného hrozného víru Charybdinho a nevyhla sa skaze. Odyseovým plavcom klesli od zdesenia ruky z vesiel. Odyseus ich povzbudzoval a radil im, aby prešli popri väčšej skale. Tak mu poradila čarodejnica Kirka. Usilovne veslovali, predsa však neušli Skylle. Z vín sa vynorilo jej šesť hláv, schytila šiestich Odyseových druhov, stiahla ich k sebe do morskej jaskyne a tam ich pohltila. Ale ostatní plavci unikli Charybde, ktorá by bola rozdrúzgala celú loď.
Utrmácaní namáhavou plavbou zbadali trávnaté brehy ostrova Trinakrie. Na lúkach plných vonných bylín pásli sa čriedy boha Hélia. Odyseus nechcel pri ostrove zakotviť. Obával sa, že niektorý z plavcov ublíži Héliovým stádam a že sa splní Teiresiova veštba.
"Dovoľ, aby sme si po ťažkej plavbe odpočinuli," žiadal Odysea kormidelník Eurylochos, "len čo si odpočinieme, poplávame ďalej. Stáda si ani nevšimneme."
Odyseus sa zdráhal, ale keď mu všetci plavci prisahali, že sa posvätných stád nedotknú a že sa uspokoja so zásobami jedla, ktoré si vezú so sebou, súhlasil. Zakotvili a Gréci si s rozkošou políhali do hebkej trávy.
Ale Zeus zoslal v noci búrku a od tej noci neprestávali víchry bičovať more a vzduté vlny nedovoľovali plavcom opustiť ostrov. Gréci dopravili loď do bezpečia a ostali na pevnine. Pokiaľ mali zásoby, netrpeli nedostatkom. Deň stíhal noc a noc stíhala deň a búrka neprestávala. Už celý mesiac väznilo búrlivé more Grékov na ostrove. Zásoby sa minuli a plavcov navštívil hlad. A vyplávať na more ešte stále nemohli.
Za tohto nešťastného času vybral sa Odyseus pozdĺž pobrežia na obhliadku. Za jeho neprítomnosti Eurylochos prehovoril k plavcom:
"Chcete umrieť od hladu, zatiaľ čo sa okolo nás pasie najtučnejší dobytok, aký som kedy videl? Poďte, zabijeme niekoľko kráv a najlepšie kusy mäsa obetujeme bohom, aby nám odpustili. Zvyšok si rozdelíme."
Hladní plavci radostne súhlasili s Eurylochom a sľubovali, že postavia Heliovi na Itake nádherný chrám, ak vyviaznu živí. Potom prihnali niekoľko kusov statku, zabili ich a najlepšiu časť mäsa obetovali bohom. Zvyšky si opekali. Odyseus sa vrátil príliš neskoro, aby im bol mohol v ich počínaní zabrániť. S hlasitým nárekom vyčítal druhom, že nedodržali prísahu.
Hnev bohov sa čoskoro prejavil. Stiahnuté kože statku samy liezli po tráve a surové mäso bučalo na ražňoch. Helios videl zo slnečného voza čin Odyseových plavcov a sťažoval sa Diovi a ostatným nebešťanom. Žiadal náležitý trest pre Odyseových druhov a hrozil, že zostúpi do ríše tieňov a bude tam svietiť mŕtvym, ak plavci nebudú potrestaní. Šesť dní sa plavci živili mäsom z posvätného stáda. Na siedmy deň ráno sa more utíšilo a mohli vyplávať.Trinakria sa im stratila na obzore za chrbtami a na všetky strany sa rozprestierala pustá vodná hladina. Zeus už neodkladal trest. Poslal na modrú oblohu čierny mrak, rozpútal búrku a hodil do lode blesk. Koráb sa v búrlivých vlnách naklonil a plavcov zmietlo do mora. Nažive ostal iba Odyseus, ktorý nevzal do úst mäso z Héliových zvierat.
Desiatu noc od stroskotania priplával na troskách lode k ostrovu Ogygii. Na ostrove bývala uprostred kvitnúcich hájov v tienistej jaskyni Nymfa Kalypso. Nymfa prijala Odysea vo svojom klenutom príbytku, obrastenom révou, hostila ho a usilovala sa, aby zabudol na okolný svet. Sedem rokov zdržovala Kalypso Odysea na ostrove a nedovoľovala mu odplávať.
Napokon sa nad nešťastným zajatcom zľutovala bohyňa Aténa a prihovorila sa za neho u vládcu bohov Dia. Zeus vyslal k Nymfe posla bohov Hermesa s príkazom, aby Odysea prepustila.
Odyseus sedel ako obyčajne na brehu mora, hľadel do diaľky na nepokojné more a plakal túžbou po domove. Vtom počul za sebou hlas.
"Nerada sa s tebou lúčim, Odyseus," prehovorila Kalypso, "bol by si žil v mojom zajatí naveky, mohol si byť večne mladý a nesmrteľný, ale Diovmu rozkazu sa nemôžem protiviť. Postav si plť a daj sa na cestu do vlasti."
Odyseus nemohol uveriť, že ho Nymfa prepúšťa. Keď sa spamätal z údivu, radostne chytil sekeru a začal stínať stromy. Čoskoro si postavil plť. Nymfa obstarala hrdinovi jedlo a pitie.
Odyseus znova vyplával na zvlnené more. Vial priaznivý vietor a cesta sa veselo míňala. Po niekoľkých dňoch plavby uzrel pevninu. Proti jasnému nebu sa črtali temné obrysy horstva krajiny Faiakov. Odyseovi však nebolo súdené dosiahnuť pobrežie bez pohromy. Boh Poseidon si všimol Odyseovu plť a zlostne rozbúril trojzubcom more. Zahalil do mračien nebo i zem, i vody a poštval na Odysea najhoršie víchry a búrky. Nariekajúceho Odysea spláchla vlna do mora a dva dni a dve noci sa zmietal vo vlnách medzi životom a smrťou, pridržujúc sa iba brvna z rozbitej plte.
Tretieho dňa nad ránom uvidel lesnatý breh a veľká vlna ho sama vyniesla na pevninu, iná ho však opäť spláchla do mora. S poslednými silami dosiahol breh práve tam, kde do mora ústila riečka. Na súši klesol k zemi a zamdlel. Prebudil ho až nočný chlad, lebo v búrke prišiel aj o odev. Zašiel teda do olivovej húštiny, nazhŕňal si pod vetvy opadaného lístia, ustlal si tam a dobre sa lístím prikryl. Len čo si ľahol, zaspal. Nevedel, že spí v krajine Faiakov.
Medzitým čo spal, bohyňa Aténa sa starala o jeho návrat do vlasti. Ponáhľala sa do paláca kráľa Faiakov Alkinoa a zašla za jeho dcérou. Krásna Nausikaa spala na lôžku, aj v spánku sa ponášala na bohyňu. Aténa sa sklonila nad ňu a vdýchla jej sen. V sne ju vyzývala, aby hneď ráno zašla s vozíkom a so slúžkami k rieke a vyprala si nádherné rúcha.
Raňajšie lúče zahnali sen, Nausikaa vstala a šla za otcom, aby jej dal zapriahnuť do vozíka. Naložila doň so slúžkami šaty a pobrala sa s nimi k rieke, ako jej prikazoval nočný sen. Sama viedla vozík a slúžky bežali za ním. Vyprali v rieke rúcha, a zatiaľ čo sa šaty sušili, vykúpali sa a zajedli si. Potom za-čala Nausikaa s dievčatami tancovať a hrať sa s loptou. Nausikaa hodila loptu dievčaťu, ktoré stálo blízko rieky, a Aténa viedla loptu tak, že padla doprostred prúdu. Všetky dievčatá vykríkli a na krik sa Odyseus zobudil zo spánku.
Najprv sa poľakal, že sa opäť dostal do krajiny zbojníckych obrov, ale čoskoro rozoznal dievčenské hlasy. Odlomil si listnatú vetvu, aby si zakryl nahotu, a vystúpil z krovia. Sotva ho dievčatá zbadali, rozkričali sa ešte väčšmi a rozbehli sa po celom brehu Nečudo. Odyseus bol zamazaný blatom a morským múľom, a ako držal pred sebou listnatú vetvu, ponášal sa skôr na prízrak než na človeka z mäsa a kostí. Iba Nausikaa ostala a neušla. Aténa jej vliala do srdca odvahu. Odyseus zastal a zobďaleč, aby Nausikau nezaplašil, začal ju prosiť.
"Nech si bohyňa alebo človek, neutekaj, prosím ťa, a pomôž mi. Búrka ma zahnala k tejto pevnine ako stroskotanca, nikoho tu nepoznám a neviem ani, kde som. Zmiluj sa nado mnou a podaruj mi nejaký
odev a ukáž mi cestu k ľudským príbytkom. Bohovia ti odplatia a dajú ti, čo si želáš!"
Nausikaa smelo odpovedala:
"Nezdá sa, cudzinec, že si zlý človek. Chcem ti pomôcť. Som dcéra faiackého kráľa Alkinoa a ukážem ti cestu do mesta. Obrátil si sa na mňa s prosbou a neodmietnem ťa."
A kráľovská dcéra zavolala bojazlivé slúžky a prikázala im, aby priniesli Odyseovi šaty. Odyseus sa vykúpal v rieke a obliekol sa. Jeho ochrankyňa, bohyňa Aténa, mu dala krásny výzor, takže sa podobal nebešťanom. S úžasom pozorovala Nausikaa a dievčatá zmenu, ktorá sa stala s Odyseom. Dali sa mu najesť a napiť a Odyseus si s chuťou utíšil hlad a uhasil smäd.
Slúžky naložili suchú bielizeň a šaty do vozíka a Nausikaa doň vstúpila. Odyseus išiel za vozom pešky so slúžkami. Pred mestom povedala Nausikaa Odyseovi:
"Nehnevaj sa, cudzinec, ale do mesta s nami nechoď. Počkaj tu v osikovom háji a vyber sa do mesta, až sa ti stratíme z očí. Keby niekto z Faiakov videl, že prichádzam do mesta s cudzincom, vraveli by, že si vediem cudzieho nápadníka. Kráľovský palác nájdeš ľahko aj sám. Zájdi v ňom za mojou matkou a popros ju o pomoc. Ak ti ona bude chcieť dobre, iste sa vrátiš do svojej vlasti."
Sprievod kráľovskej dcéry zmizol za mestskými hradbami. Odyseus vystúpil z osikového hája a pobral sa aj on k mestu. Bohyňa Aténa ho obklopila hmlou, aby ho Faiakovia nespozorovali a nezastavovali. Premenila sa na mladé dievča a doviedla ho do paláca kráľa Alkinoa.
S údivom si Odyseus prezeral žiariaci kráľovský palác. Steny paláca pokrýval bronz a dovnútra sa vchádzalo dverami obitými zlatom. Zlatí a strieborní psi stáli z obidvoch strán vchodu. Okolo paláca sa prestierala nádherná záhrada, plná šťavnatých hrušiek, fíg, jabĺk a hrozna. Ovocie týchto stromov sa nikdy nekazilo a vetvy rodili po celý rok.
Vznešení Faiakovia a ich kráľ boli práve zhromaždení v sále kráľovského paláca na slávnostnej hostine. Odyseus došiel nevidený až ku kráľovskej dvojici. Tam sňala Aténa z neho rúško hmly a Odyseus padol kráľovnej k nohám.
"Kráľovná," zvolal, "utiekam sa o pomoc k tebe a k tvojmu manželovi. Už dlhé roky blúdim po svete, túžim po vlasti a nemôžem sa ta vrátiť. Pomôžte mi vrátiť sa domov. Nech vám bohovia nadelia šťastia!"
Dohovoril a sadol si pred kozub do prachu k ohňu. Všetci zmĺkli a nastalo úplné ticho. Napokon sa ozval starý faiacký hrdina:
"Nesvedčí sa, kráľ Alkinoos, aby hosť sedel na zemi pri kozube v prachu. Nech si sadne s nami do kresla. Daj zmiešať v miesidle víno a kľučiarke rozkáž, aby priniesla hosťovi jedlo."
Kráľovi sa tie slová zapáčili. Vzal Odysea za ruku, posadil ho na skvelé kreslo a pohostil ho. Sľúbil, že sa postará, aby sa hosť vrátil do svojej vlasti.
Keď sa hostina skončila a Odyseus osamel s kráľovskými manželmi, kráľovná sa nezdržala a spýtala sa, odkiaľ má ich hosť také krásne šaty. Poznala svoju prácu, lebo ich sama za pomoci slúžok utkala. Odyseus verne porozprával kráľovi a kráľovnej o svojom poslednom dobrodružstve s Nymfou Kalypso, povedal im o stroskotaní a nezamlčal ani to, ako stretol ich dcéru na morskom brehu. Iba svoje meno zamlčal.
Kráľ napäto počúval. Takéhoto hrdinu by želal svojej dcére za ženícha. Ale aj tak opakoval cudzincovi sľub, že mu pomôže vrátiť sa do vlasti. Potom sa s itackým hrdinom rozlúčili a odišli spať. Aj Odyseus si ľahol na mäkké lôžko a spánok mu čoskoro odvial všetky starosti.
Ráno kráľ Alkinoos prikázal, aby päťdesiatdva vybraných plavcov stiahlo na more nový čierny koráb a pripravilo ho na plavbu. Až bude pripravený, majú odísť do paláca. V kráľovskom paláci bolo rušno. Na slávnostnú hostinu na počesť cudzinca pozval kráľ množstvo vznešených Faiakov a tí zaplnili všetky sály. Prišiel aj božský pevec Demodokos; bol síce slepý, ale vedel spievať o hrdinských činoch a bitkách tak živo, akoby ich videl pred sebou.
Po hostine vyzval kráľ pevca, aby zaspieval. Slepý Demodokos siahol do strún lutny a preniesol poslucháčov pred Tróju. Pieseň rozprávala o spore dvoch slávnych hrdinov, Achilla a Odysea.
Demodokov spev dojal Odysea. Slzy mu vbehli do očí, keď pevec vypustil z úst meno Odyseus. Kráľ si všimol hosťovo dojatie a prerušil pieseň. Chcel zaplašiť cudzincov smútok, preto vyzval faiackých mladíkov na slávnostné hry, preteky a zápasy.
Závodisko sa zaplnilo Faiakmi, ktorí ukazovali Odyseovi, čo vedia. Pretekali sa v behu, skoku a v hode diskom. Odyseus sa iba prizeral. Faiakovia by boli radi videli aj Odyseovu silu a vrtkosť. Ale ten už bol v myšlienkach na mori a netrpezlivo očakával chvíľu, keď dá kráľ znamenie vyplávať. Preteky sledoval zamyslene a roztržité.
"Azda je náš hosť kupec, ktorý sa potĺka po moriach," šeptali si Faiakovia, "kupci nemajú radi bojové hry a myslia iba na zisk." Šeptali si a posmievali sa. Alkinoov syn, povzbudený rečami priateľov, vyzval Odysea, aby aj on ukázal, čo vie. Odyseus sa zdráhal, ale tým iba povzbudil faiackých posmeškárov. Nato sa Odyseus rozhneval a vybral si najväčší disk, aký bol na závodisku. Kameň zasvišťal vzduchom, až sa Faiakovia prikrčili k zemi. Preletel nad hlavami zástupu a dopadol ďaleko, ta, kam dovtedy ani jeden z faiackých mladíkov nedohodil. Faiakovia stíchli a žasli. Nik sa už neopovážil posmievať Odyseovi.
Po pretekoch, hrách a tancoch vrátili sa Faiakovia s Odyseom do paláca a pokračovali v prerušenej hostine. Tentoraz Odyseus sám vyzval pevca Demodoka, aby zaspieval. Demodokos začal pieseň o dobytí Troje. Keď Odyseus počul spievať o svojich osudoch a o drevenom koňovi, od dojatia mu znovu vystrekli slzy. Iba Alkinoos si všimol Odyseovo dojatie, prikázal ukončiť spev a obrátil sa na Faiakov.
"Ako vidím, nie všetci sa radujú z Demodokovho spevu. Demodokos spieva, a na nášho hosťa padol smútok. Každému z nás musí byť hosť taký blízky a drahý ako vlastný brat. A tak nám konečne povedz, cudzinec, ako sa voláš, kto sú tvoji rodičia a z ktorej krajiny si plával. Aj tak nám to musíš povedať, aby sme ťa ta mohli zaviezť."
Odyseus, trocha v rozpakoch, ako začať rozprávanie, povedal svoje meno i meno svojej vlasti. Zhromaždenými Faiakmi prebehlo radostné vzrušenie a údiv. So zatajeným dychom počúvali Odyseovo rozprávanie.
Skončil a v sále sa dlho nič nepohlo, ani čaša necengla. Prvý sa zdvihol kráľ Alkinoos. Z úprimného srdca želal ušľachtilému hrdinovi rýchlu a bezpečnú plavbu do vlasti, okolo ktorej tak nešťastne chodil.
Na druhý deň Faiakovia odniesli na loď dary, ktoré Odyseus dostal od kráľa a od faiackých šľachticov. Truhlice s drahocennými rúchami a vzácnymi nádobami i nádherné zbrane. Alkinoos dal zabiť kravu a najlepšie mäso obetoval bohom. Po slávnostných hodoch na rozlúčku prikázal kráľ rozprestrieť na korme lode jemné plátno a pokrovec, aby Odyseus mohol cestou nerušene spať.
Na prahu paláca sa Odyseus rozlúčil s dobrým kráľom Faiakov. Teraz už nič nebránilo itackému hrdinovi v ceste domov. Vstúpil na loď a veslári zabrali veslami. V diaľke sa stratil na obzore pohostinný faiacký breh a kdesi pred nimi ležala Itaka.
Vo chvíli, keď hviezdy začínajú blednúť a noc ustupuje bielemu dňu, dorazili Faiakovia k Odyseovej vlasti. Hrdina spal tvrdým spánkom. Plavcom teda neostávalo nič iné než vysadiť spiaceho Odysea na breh aj s darmi. Potom obrátili loď k domovu.
Ledva sa boh Poseidon dozvedel, že Faiakovia pomohli Odyseovi, ukrutne sa na nich rozhneval. Vyžiadal si od vládcu bohov Dia dovolenie, aby ich mohol potrestať. Faiacká loď sa už blížila do prístavu a ľudia zhromaždení na brehu ju mohli zreteľne vidieť. Odrazu sa z morských vín vynoril Poseidon a udrel dlaňou do lode. V tej chvíli sa celá loď so všetkým, čo na nej bolo, premenila na skalu a skala narástla až ku dnu a pevne v ňom zakotvila.
Na brehu stál aj kráľ Alkinoos a nahlas zabedákal. Poznal starú neblahú veštbu. Raz vraj Poseidon premení vracajúcu sa faiackú loď na skalu a zovrie mesto veľkým skalnatým pohorím. Ihneď zvolal Faiakov konať veľké obety, aby sa Poseidon nad nimi zľutoval a neuzavieral mesto pohorím. Faiakovia sa naľakali a začali pripravovať obety.
Medzitým sa Odyseus prebudil na pobreží ostrova Itaky, vstal a smutne sa rozhliadal. Po toľkých rokoch nepoznal rodnú zem. Tam, kde bývala holá stráň, vyrástli za taký dlhý čas košaté stromy a tam, kde sa zelenali husté húštiny, belelo sa v raňajšom slnku skálie. Odyseus začal v zúfalstve volať a nariekať. Myslel si, že je znovu v nejakej cudzej krajine a že ho Faiakovia oklamali. Ale z faiackých darov nechýbalo nič. Trojnožky, kotlíky, šperky a nádherné rúcha v truhliciach, všetko ležalo neporušené na brehu.
Dolu svahom zostupoval k hrdinovi mladý pastier. Bohyňa Palas Aténa sa premenila na pastiera a prišla utešiť nešťastného hrdinu.
Odyseus sa potešil, keď uvidel na pustom pobreží človeka. Mladý pastier bol oblečený ako panský syn, na nohách mal ozdobené sandále a v rukách oštep. Nevyzeral ako nepriateľ a Odyseus mu vyšiel v ústrety a vypytoval sa ho.
"Iste prichádzaš zďaleka," povedala preoblečená bohyňa, "že nevieš, ako sa táto krajina volá. Breh, na ktorom stojíme, je breh ostrova Itaky."
Odyseus potlačil radosť zo stretnutia s rodnou zemou a z opatrnosti si zatajil meno. Rozprával pastierovi vymyslený príbeh, ako sa dostal aj so svojím majetkom na itacký breh.
Bohyňa sa usmievala. Z mladého pastiera sa premenila na krásnu ne-bešťanku a povedala:
"Aký by to musel byť človek, čo by nad tebou zvíťazil ľsťou! Aj boha by si oklamal. Vo vlastnej krajine sa neprestávaš pretvarovať. Ale ja som ti prišla pomôcť, Odyseus. Som Palas Aténa."
Bohyňa pomohla hrdinovi ukryť vzácne dary v blízkej skalnej pukline a potom si s ním sadla pod olivový strom, posmeľovala Odysea a radila mu:
"Nemusíš sa obávať, neopustím ťa. Najprv sa postarám, aby ťa nik na Itake nepoznal prv, kým nebude potrebné. Zmrštím ti hladkú kožu, urobím, že sa ti stratia vlasy, a oblečiem ťa do biednych handier. Zahasím ti lesk v očiach a urobím ich starecký mdlými, aby si sa videl škaredým nielen nápadníkom, ktorí sa uchádzajú o tvoju manželku Penelopu, ale aj vlastnej manželke a synovi. Ako biedny starec vyhľadáš pastiera svíň Eumaia. Je statočný a ostal ti verný. Od neho sa dozvieš, čo sa robí v paláci. Medzitým zavolám tvojho syna Telemacha, ktorý odplával do Sparty. Vyzvedá sa u kráľa Menelaa na tvoj osud."
"Aj môj syn má blúdiť po moriach?" naľakal sa Odyseus.
Bohyňa ho upokojila.
"Nemusíš mať starosti o svojho syna. Netrpí nedostatkom. Sama som ho odprevádzala a privediem ho späť do vlasti."
A bohyňa sa dotkla Odysea čarovným prútikom. Hrdinovi sa zmrštila koža, tvár mu pokryli vrásky a oblek sa na stareckých údoch rozpadol na handry. Do ruky mu vtisla palicu, cez plece prehodila škaredú odranú kapsu a zmizla.
Takto premenený pobral sa Odyseus za pastierom Eumaiom, ako mu bohyňa ukázala cestu.
Starý pastier sedel v ohrade, ktorú sám pre svine postavil, a vyrábal si z kože nové sandále. Ostatní mladší pastieri boli kdesi so stádami svíň na paši. Len čo psi ucítili, že sa k ohrade blíži cudzinec, vyrazili von zo zúrivým brechotom. Boli by Odysea nebezpečne potrhali, keby ich Eumaios nebol zahnal kameňmi a krikom. Milo prijal cudzieho starca, nastlal mu v kolibe chvoje a cez chvoju prehodil mäkkú kožušinu, aby sa cudzincovi dobre sedelo. Na počesť hosťa zarezal dve prasiatka, rozkrájal ich a začal opekať na ražni. Pritom rozprával cudzincovi.
"Môžem ti ponúknuť iba svinku. Kŕmne bravy musím odvádzať do paláca, kde nápadníci hodujú celé dni a noci. Hodujú a stáda rednú, pivnice a sýpky sa vyprázdňujú. Keby tu bol môj nešťastný pán, iste by urobil poriadok. Ale bohovia vedia, kde je pochovaný. Pred dávnymi rokmi sa vybral do trójskej vojny. Keby žil, bol by sa už vrátil. Trója predsa dávno padla."
Pastier predložil Odyseovi pečené mäso a namiešal mu v drevenej nádobe vína. Keď sa Odyseus posilnil, povedal pastierovi:
"Putoval som dlhý čas po mori a po súši. Povedz mi, ako sa volá tvoj pán. Možno som sa s ním stretol a budem ti môcť o ňom rozprávať."
"Môj nešťastný pán," odpovedal pastier, "sa volal Odyseus. Bol dobrý a spravodlivý. Takého panovníka už nebudem mať, kým budem žiť."
"Keď je tvojím pánom Odyseus," povedal preoblečený hrdina, "potom ti môžem odprisahať, že sa tvoj pán ešte tohto roku vráti. Odmenu za správu si vyberiem u teba osobne, len čo sa Odyseus objaví v kráľovskom paláci."
"Nepotrebujem ja tvoju prísahu," mávol neveriaci pastier rukou, "odmenu aj tak nedostaneš, lebo Odyseus sa do svojho paláca nevráti. A teraz sa bojím aj o jeho syna Telemacha. Vybral sa ku kráľovi Menelaovi a počuť, že vraj nápadníci za ním poslali loď a chcú ho na spiatočnej ceste zaskočiť a zabiť. A teraz mi, milý hosť, povedz, čo si zažil a odkiaľ si k nám priplával."
Odyseus porozprával pastierovi vymyslený príbeh. Pochádza z ostrova Kréty a zažil veľa dobrodružstiev. Bol v trójskej vojne a zoznámil sa tam s Odyseom. Nedávno sa s ním vraj znovu stretol. Odyseus bol vtedy na ceste do vlasti.
Pastier pozorne načúval, všetko uveril, len to nie, že by sa Odyseus mal vrátiť. Nazdával sa, že si ho chce cudzinec dobrou správou získať.
Zmrákalo sa a do koliby sa vracali ostatní pastieri. Stáda zatvorili do chlievov a sadli si večerať. Vonku mračná zakryli mesiac a v tme sa rozšumel dážď. Vlhký chladný vietor vial cez štrbiny v stenách a Odyseovi bolo zima. Rozmýšľal, ako by sa zohrial, a rozhodol sa, že pastierov vyskúša.
"Počujte," povedal, "porozprávam vám príhodu, ktorá sa mi stala pri obliehaní Troje. Ležal som raz s kráľom Menelaom, Odyseom a s inými bojovníkmi v kroviskách pod trójskymi hradbami. Chystali sme nepriateľovi úklady a museli sme vonku prečkať noc. V noci sa prihnal severák s fujavicou. Mrazivý vietor nám vrhal do tváre sneh a čoskoro som bol celý skrehnutý. Ostatní bojovníci mali teplé plášte
a vôbec im neprekážalo, že sa im na štítoch usadzoval ľad. Ale ja som si nechal plášť v tábore. Myslel som, že mi nebude zima. Nad ránom som už nemohol od zimy vydržať a vravím Odyseovi: ,Priateľ, ešte chvíľa, a vydýchnem dušu. Nemám plášť a umieram od zimy.' ,Mlč,' odpovedal mi Odyseus, ,nech ťa nikto nepočuje.' Vztýčil sa nad driemajúcimi bojovníkmi a oslovil ich:,Práve na mňa zoslal boh sen. Veľmi sme sa vzdialili od lodí a potrebujeme posilu. Niekto by sa mal vrátiť s odkazom k vojvodcovi Agamemnónovi.' Jeden z bojovníkov ihneď vstal, odložil plášť a rozbehol sa naspäť k lodiam. Ja som sa však zahalil do jeho plášťa a spal som do svitania. Ech, keby som bol teraz taký mladý a silný ako vtedy, iste by mi niekto požičal plášť, aby ma ochránil pred nočným chladom."
"Skvelý príbeh," smial sa Eumaios, "aj my ti, starec, požičiame plášť. Až sa vráti Odyseov syn Telemachos, daruje ti plášť a pošle ťa, kam budeš chcieť." A pastier mu rozprestrel mäkké lôžko z ovčích a kozích koží. Keď si Odyseus ľahol, prikryl ho vlastným chlpatým plášťom. Sám si neľahol. Vzal meč a kopiju a vyšiel von strážiť stáda. Odyseus ešte nespal, a keď videl, kam Eumaios ide, mal radosť, že sa pastier tak pozorne stará o zverený statok.
V tú noc sa Telemachos prevaľoval na lôžku v Sparte v paláci kráľa Menelaa. Každú chvíľu sa budil, starosti o otca mu nedávali spať. Odrazu sa nočná tma rozstúpila a pred Telemachom sa zjavila bohyňa Aténa.
"Ihneď sa vráť domov, "prikazovala mladíkovi, "ale cestou buď opatrný. Nápadníci ti chystajú nástrahy, čakajú na teba v úžine s loďou, že ťa zajmú. Preto sa vyhni morskej úžine a plávaj s loďou len v noci. Až doplávaš na Itaku, pošli do mesta iba svojich druhov a sám sa pober k vernému pastierovi Eumaiovi."
Palas Aténa sa vzniesla na Olymp a Telemachos poslúchol jej radu. Opustil s mnohými darmi kráľa Menelaa a jeho manželku Helenu a vyrazil na more. Vyhol sa morskej úžine, kde striehla loď s nápadníkmi, a za priaznivého vetra šťastne doplával k brehom Itaky.
Vystúpil z lode skôr než jeho druhovia a šiel k pastierovi Eumaiovi.
Odyseus sedel s pastierom v kolibe, keď sa vonku rozľahol radostný psí štekot. Pastier vstal, že sa pozrie, kto prichádza, a uvidel Odyseovho syna. Nádobka s vínom mu vypadla od prekvapenia z prstov, trasúcimi sa rukami objal Telemacha a v slzách ho bozkával. Odyseus si dojato a s pýchou prezeral Telemacha. Kedysi dávno ho opustil ako malého chlapca, a teraz sa s ním stretával ako s mladým a urasteným človekom. Nedal však na sebe znať dojatie a ponúkal synovi svoje miesto na kožušine.
"Len seď, cudzinec," zadržal ho Telemachos, "sadnem si inde, miesta je tu dosť."
Sadol si k pastierovi a k Odyseovi a pastier, žiariaci od radosti, mu predložil pečené mäso a víno. Telemachos jedol a spýtal sa, odkiaľ je cudzí hosť. Eumaios rozpovedal vymyslený príbeh, ktorý mu Odyseus o sebe rozprával.
"Prišiel ku mne," končil pastier rozprávanie, "a žiadal ma o prístrešie. Teraz, keď si sa vrátil, môžem ho odovzdať zase tebe. Prichádza k nám ako prosebník."
"Hosť nech radšej ostane u teba," uvažoval Telemachos, "pošlem mu dobrý odev, meč i jedlo, ale do paláca ho so sebou nemôžem vziať. Nápadníci mojej matky, ktorí tam hodujú, sú spupní a svojvoľní, mohli by sa mu posmievať alebo mu ublížiť. Je ich priveľa, aby som mohol hosťa pred nimi obrániť."
Odyseus sa začudoval, že Telemachos strpí takéto hýrenie v dome svojho otca, a Telemachos mu opísal, ako sa z okolitých ostrovov aj z Itaky zišli šľachtici, keď sa Odyseus dlho nevracal. Uchádzajú sa o ruku kráľovnej Penelopy a Penelopa si netrúfa vzoprieť sa im. Hostí ich a odďaľuje chvíľu, keď sa bude musieť pre niektorého z nich rozhodnúť. Zatiaľ nápadníci hýria a Odyseov majetok sa zmenšuje, stád ubúda a sýpky sa vyprázdňujú. Telemachos je sám a veľmi mladý. Nemôže sa postaviť proti takejto presile.
Potom sa Odyseov syn obrátil na pastiera a poslal ho do mesta ku kráľovnej so správou, že sa syn vrátil zo Sparty živý a zdravý. Eumaios vzal palicu a pobral sa do paláca. Odyseus s Telemachom ostali sami. Vtedy sa zjavila Odyseovi bohyňa Aténa a kývla naňho. Odyseus vyšiel na jej pokyn z chatrče a Aténa mu povedala:
"Odyseus, už sa nemusíš ukrývať pred svojím synom. Povedz mu, kto si, a vyberte sa spolu do mesta potrestať spupných nápadníkov. Pomôžem vám pri tom." Dohovorila a čarovným prútikom sa dotkla hrdinu. Stal sa zázrak, Odyseus omladol, handry sa premenili na krásne šaty, biela brada očernela a starecký krok sa stal pevným a istým.
Premenený znovu vošiel do chatrče a Telemachos sa zľakol. Nazdal sa, že má pred sebou nejakého boha.
"Nie som boh," povedal Odyseus, "som tvoj otec, ktorého si už oplakával."
Zovrel syna Telemacha do náručia, ale syn mu neveril. Môže azda smrteľník tak ľahko meniť podobu? Pred chvíľou bol ešte starcom.
"Palas Aténa stojí pri nás, syn môj," zveril sa mu Odyseus, "a bohovia môžu meniť podobu smrteľníkov. Teraz sa ostatný raz preoblečiem za žobráka a zajtra pôjdem do kráľovského paláca. Nikomu zatiaľ nevrav o našom stretnutí, ani Eumaiovi, ani matke. Sám chcem zistiť, kto mi v paláci ostal verný a kto žičí nápadníkom."
Medzitým Telemachova loď došla do prístavu a onedlo po nej aj loď nápadníkov, ktorá číhala na Odyseovho syna v morskej úžine a nedočkala sa ho. Nápadníci sa vyhrnuli z paláca k prístavu. Nik si nevedel vysvetliť, ako sa stalo, že im Telemachova loď unikla.
"Na mori nám unikol, to je pravda," povedal Antinoos, najhorší zo všetkých nápadníkov, "ale na pevnine nám neunikne. Zahubíme ho v meste."
Sluha verný kráľovnej počul Antinoove slová a povedal o tom svojej veliteľke. Penelopa, pobúrená Antinoovým zločinným zámerom, išla hneď do sály, kde sa nápadníci radili, a vyčítala im, že chcú usmrtiť jej syna. Nápadníci sa zľakli a naoko vyhlasovali, že sa jej synovi neskriví ani vlas, kým budú žiť. Pri tej lži sa usmievali, aby kráľovnú upokojili. Tajne však mysleli na Telemachovu smrť.
Večer sa vrátil Eumaios do koliby a priniesol správy o obidvoch lodiach a o udalostiach v paláci. Telemachos sa správal k otcovi ako k cudzincovi a povedal Eumaiovi:
"Ráno pôjdem do paláca a navštívim matku. Ty príď s cudzincom za mnou, nech si v meste vypýta nejakú almužnu."
Na druhý deň Penelopa privítala Telemacha s otvorenou náručou. Musel jej rozprávať, čo sa na cestách dozvedel o svojom otcovi. A Telemachos rozprával o víle Kalypso, ktorá zdržuje Odysea na svojom ostrove, a neprezradil, že sa otec vrátil.
Keď po mrazivej noci slnko ohrialo vzduch, pobral sa k mestu aj Eumaios s preoblečeným Odyseom. Odyseus si pridržoval pod pazuchou odratú kapsu a namáhavo sa opieral o žobrácku palicu. V meste zašli do kráľovského paláca. Hluk hostiny, vôňa pokrmov a pevcova lutna prezradili Odyseovi, že v paláci hoduje veľké množstvo ľudí. Eumaios radil, aby Odyseus počkal na dvore. Najprv sa poberie do paláca on sám.
Keď sa rozprávali, zdvihol hlavu starý chorý pes, ležiaci na smetisku. Odyseus ho kedysi vychoval, prv než odplával do trójskej vojny. Pes teraz zvetril svojho pána, zakrútil chvostom, ale zoslabnutý nemohol už zdvihnúť telo a pribehnúť. Odyseus zbadal psa a tajne si zotrel slzu z oka.
"To je čudné, že takýto pes leží na hnoji," povedal Eumaiovi, "ešte teraz vidieť, že bol z dobrého chovu."
"Pravdaže," povedal Eumaios, "veď to bol najmilší pes môjho pána. Odyseus si ho vždy brával na lov. Nepoznal som rýchlejšie a smelšie zviera. Nedbanlivé slúžky sa teraz oň už nestarajú, keď na ne pán nedozerá."
Eumaios vkročil do paláca a Odyseus sa dlho díval na svojho milého psa. Pes akoby dvadsať rokov čakal na túto chvíľu, sklonil hlavu a ostatný raz vydýchol.
V paláci sedel Telemachos s nápadníkmi pri stole. Všimol si Eumaia a pozval ho k sebe. Pastier si prisadol k svojmu pánovi a ten ho pohostil jedlom z bohato prestretého stola. Po Eumaiovi vošiel do hodovnej siene neistým stareckým krokom aj Odyseus a sadol si vo dverách na prah. Len čo ho Telemachos uvidel, siahol do košíka po chlieb, nabral do rúk mäsa a podal jedlo Eumaiovi, aby ho zaniesol Odyseovi. Keď sa cudzinec naje, môže vraj žobrať. Odyseus sa najedol a pobral sa medzi nápadníkov žobrať, akoby celý život nerobil nič iné, iba prosil o almužnu.
Všetci Odysea obdarúvali a vypytovali sa ho, odkiaľ prichádza. Odyseus im rozpovedal vymyslený príbeh. Iba Antinoos mu nechcel nič dať, hoci ani jeden nápadník nedával zo svojho. Obdarúvali žobráka jedlom zo stola.
"Keby každý dal tomu špinavému žobrákovi to, čo ja, iste by sa tu už nikdy neukázal," zvolal Antinoos a zdvihol zo zeme podnožku, o ktorú si opieral pri hostine nohy, rozohnal sa ňou a hodil ju za Odyseom. Zasiahol Odysea do chrbta, ale ten sa ani nepohol, stál ako skala.
Kráľovná Penelopa začula vo svojej komnate krik. Bolelo ju, že pyšný Antinoos zranil v jej dome biedneho cudzinca. Dala si zavolať Eumaia a vyzvedala, kto je ten cudzí žobrák. Pastier jej ochotne povedal, čo vedel. Keď sa kráľovná dozvedela, že cudzinec pozná Odysea a že sa s ním nedávno rozprával, zatúžila počuť najnovšie správy o svojom manželovi. Poslala Eumaia po žobráka. Ale Odyseus sa vyhovoril. Až večer vraj príde k Penelope, teraz nechce nápadníkov dráždiť.
Pastier sa po jedle zdvihol a odišiel k svojim stádam. Sľúbil, že sa ráno znovu vráti s najlepšími bravmi.
Nápadníci sa zabávali tancom a spevom a deň sa pomaly chýlil k večeru.
Vtom sa objavil vo dverách hodovnej siene nový žobrák. Nazýval sa Iros a bol známy po celom meste. Nebol síce veľmi mocný, ale bol náramne vysoký. Sotva zbadal na prahu Odysea, začal ho vyháňať a vyhrážal sa mu.
Odyseus mu mierne odvetil:
"Na prahu je dosť miesta pre obidvoch. Obaja sme žobráci a neviem, prečo by sme sa mali prieť."
Iros spustil na Odysea príval urážok a ustavične sa mu vyhrážal. Nápadníci so smiechom načúvali hádku oboch žobrákov a Antinoos povedal:
"Priatelia, to bude pekné divadlo, až sa tí dvaja pustia do seba. Navrhujem, aby sme víťazovi dali ako výhru najväčšiu krvavničku. A môžeme ho odmeniť ešte aj tým, že bude s nami vždy hodovať a iného žobráka do domu nevpustíme."
Nápadníci veselo prijali Antinoov návrh. Všetkým sa videl. Odyseus sa robil, že váha. Chcel vynútiť od nápadníkov sľub, že sa nebudú do jeho zápasu s Írom miešať a nebudú Írovi pomáhať. Nápadníci prisvedčili, aj Telemachos, ako hostiteľ, mu to prisľúbil.
Odyseus si vykasal handry, ktoré mu zahaľovali nohy, a ukázal svalnaté lýtka a mocné stehná. Obnažil si aj širokú hruď. Prekvapení nápadníci oceňovali Odyseove svaly a ticho prorokovali Írovi porážku. Iros sa naľakal zápasu s cudzincom, ale cúvnuť už nemohol. Od strachu sa mu triasli kolená.
Odyseus chvíľu uvažoval, či má žobráka udrieť silne, alebo slabo, a potom sa rozhodol, že ho iba slabo udrie. Zdvihli päste a Iros udrel Odysea prvý. Odyseus mu úder vrátil, ani sa veľmi nerozohnal, a Iros už ležal na zemi, kričal a z úst mu tiekla krv. Odyseus chytil porazeného chlapa a vyvliekol ho na dvor k vrátam.
"Tu seď a odháňaj papekom svine a psov," povedal Írovi, "a nechci byť pánom nad cudzincami a nad žobrákmi."
Nápadníci hlučne privítali vracajúceho sa Odysea a Antinoos mu podal najhrubšiu jaternicu.
Nápadníci sa zabávali dlho do noci, a keď sa každý do chuti najedol a napil, rozišli sa k svojim bydliskám spať.
V prázdnej hodovnej sieni ostal iba Telemachos a Odyseus.
Odyseus myslel na odplatu. Preto povedal:
"Telemachos, musíme odstrániť zbrane z hodovnej siene."
Opatrný Telemachos zavolal svoju starú pestúnku Eurykleiu a nahovoril jej, že zbraniam v hodovnej sieni škodí dym, a preto ich treba uložiť do zbrojnice. Eurykleia nech zatiaľ zadrží zvedavé slúžky, bude lepšie, ak sa o tom nedozvedia.
"Kto vám však, pane, posvieti na cestu," starala sa Eurykleia, "keď slúžky nesmú vyjsť von?"
"Hosť mi posvieti," odmietol Telemachos cudzie služby, "je môj chlieb, môže mi pomôcť." ;
Otec so synom poodnášali zo siene všetky prilby, štíty a kopije. Bohyňa Palas Aténa im pri práci svietila na cestu zlatou fakľou.
Keď odpratali zbrane do bezpečia, poslal Odyseus Telemacha na lôžko a sám vyčkal na príchod Penelopy. Nečakal dlho. Penelopa vyšla zo svojej komnaty, dychtiac po správach o manželovi, a sadla si do kresla, ozdobeného striebrom a slonovou kosťou. V žiare ohňa, pri ktorom kreslo stálo, uvidel Odyseus po dvadsiatich rokoch tvár milovanej ženy. Ani zármutok, ani žiaľ nenarušili jej krásu. Penelopa nepoznala preoblečeného Odysea. Túžila iba počuť, čo jej povie. Inak si cudzinca nevšímala.
Odyseus rozprával aj svojej žene vymyslené životné osudy. Dokončil a vymyslený, príbeh sa tak podobal pravde, že sa Penelopa rozplakala. Dlho sa nemohla utíšiť. Napokon si osušila slzy a povedala:
"Ešte ťa, milý cudzinec, vyskúšam, či hovoríš pravdu. Povedz mi, aký mal Odyseus odev, keď si sa s ním stretol, ako vyzeral a povedz mi o jeho druhoch."
"Ťažko si po takom dlhom čase spomínam," odpovedal Odyseus, "od prvého stretnutia prešlo už temer dvadsať rokov. Ale pokiaľ sa pamätám, Odyseus mal na sebe purpurový vlnený plášť a na plášti zlatú ihlicu. Ihlica bola majstrovská práca, bolo na nej zobrazené srna, ako sa zmieta v labách poľovníckeho psa. Odysea sprevádzal nejaký hrbatý druh."
Znova sa Penelopa rozplakala, lebo všetko súhlasilo. Odyseus ju utešoval a tvrdil, že jej manžel už čoskoro príde. Penelopu nepresvedčil. Neverila, že sa niekedy s manželom zvíta. S očami ešte vlhkými od plaču zavolala starú pestúnku Eurykleiu, aby hosťovi umyla nohy.
Eurykleia pripravila Odyseovi kúpeľ. Postavila pred neho misku s vodou, pozrela mu pozorne do tváre
a potriasla udivene hlavou:
"Už k nám prišlo mnoho cudzincov," povedala, "ale ešte ani jeden sa neponášal na Odysea tak ako ty. Odyseus rýchle odpovedal:
"To vraveli všetci, čo nás videli s Odyseom spolu." Pri tých slovách si sadol bokom od ohniska a obrátil sa do prítmia. Spomenul si, že má na nohe jazvu. Kedysi ho tam diviak poranil klom. Starena umývala a v šere poznala jazvu hmatom. Od radosti a vzrušenia pustila Odyseovi nohu do misy, až voda vyšplechla.
"Ty si Odyseus," povedala, "ako by som nepoznala jazvu svojho pána!?" Odyseus jej chytro prikryl ústa a zašepkal: "Chceš ma zničiť? Som Odyseus, ale nik sa to ešte nesmie dozvedieť." "Budem mlčať," prikývla rozžiarená Eurykleia, "veď vieš, že som pevná a tvrdá ako kameň, ako železo."
Doumývala Odyseovi nohy a natrela mu ich olejom. Odyseus si opäť pritiahol stoličku bližšie k ohňu, aby sa ohrial. Jazvu na nohe si starostlivo zahalil handrami.
Zamyslená Penelopa oslovila Odysea, akoby sa ho pýtala na radu: "Milý hosť, priblížil sa deň, keď sa rozhodne o mojom osude. Zajtra vyzvem nápadníkov na preteky. Kto preteky vyhrá, toho chcem nasledovať. Dám postaviť v sieni dvanásť sekier do radu za sebou, ako ich staval môj manžel Odyseus. Potom z diaľky prestrelil šípom otvory všetkých dvanástich sekier. Nech sa pokúsia nápadníci napnúť Odyseov luk a prestreliť otvor sekier, nech sa medzi sebou pretekajú."
Odyseus Penelopu povzbudzoval, aby preteky neodkladala. "Skôr sa vráti Odyseus," povedal, "ako sa niektorému z nápadníkov podarí napnúť Odyseov luk a prestreliť šíp dvanástimi sekerami."
S nepokojnou mysľou odišla Penelopa do spálne. Odyseus si ľahol spať v predsieni paláca.
Na druhý deň zrána sa nápadníci opäť zhromaždili v hodovnej sieni. Odložili plášte na kreslá a šli rezať tučné ovce, vykŕmené bravy a teľatá. Upiekli mäso, miešali víno, jedli a pili, hodovali. Aj pastier sviň Eumaios už bol v paláci a pomáhal pri hostine. Telemachos prikázal postaviť Odyseovi pri samom prahu stolík a starú stoličku. Tam mu dal predložiť jedlo a pitie a povedal mu:
"Tu pokojne seď a nikomu neradím, aby ťa potupoval. Dnes ťa budem chrániť hoci aj proti všetkým nápadníkom."
Nápadníci užasli, ako smelo Telemachos prehovoril, a mlčali so zaťatými zubami. Ale jeden z nich sa posmievačne obrátil a zvolal:
"Pán hosť, mal si rovnaký diel zo všetkých jedál, ako sa svedčí a patrí. I ja som ti pripravil dar."
Pri týchto slovách uchopil hovädziu kosť a hodil ju do Odysea. Odyseus sa uhol a kosť narazila do steny.
"Máš šťastie, že si hosťa nezasiahol," zvolal Telemachos, "bol by som ťa za to preklal oštepom. Radšej by som sám umrel, než by som sa díval, ako mojich hostí týrajú."
"Telemachos má pravdu," povedal iný nápadník, "ale keď chce pokoj sám i jeho hostia, nech prehovorí matku. Nech si Penelopa vyberie spomedzi nás nápadníka, ktorý sa jej bude páčiť, a nech s ním odíde."
"Nesmrteľní bohovia vedia," odpovedal Telemachos, "že už dávno prehováram matku, aby sa rozhodla, nemôžem ju však násilím vyhnať z paláca."
Zatiaľ čo nápadníci hodovali a dohadovali sa, chystala Penelopa preteky. Vyniesla so slúžkami zo zbrojnice Odyseov luk a tulec so šípmi i dvanásť Odyseových sekier. S dojatím brala do rúk tieto známe predmety. Aténa jej však vdýchla odvahu a Penelopa vstúpila do hodovnej siene. Nápadníci pri pohľade na ňu stíchli a Penelopa ich oslovila:
"Rozhodla som sa odísť z tohto domu. Ale odídem iba s tým z vás, kto napne Odyseov luk a prestreli šípom otvory dvanástich sekier, tak ako to kedysi robieval môj manžel."
Nato prikázala pastierovi sviň Eumaiovi, aby predložil nápadníkom Odyseov luk a šípy. Telemachos vyhĺbil v dlážke ryhu a postavil sekery do radu, jednu za druhou. Všetci obdivovali jeho presnosť. Aj luk sa pokúsil napnúť a bolo by sa mu to azda aj podarilo, ale otec mu kývol a Telemachos prestal. Oprel luk o dvere a vrátil sa na svoje miesto.
Vtedy sa zdvihol Antinoos a zvolal: n
"Hor sa, priatelia, skúsime zaradom šťastie. Začneme trebárs od miesta, odkiaľ sa vždy začína nalievať víno."
Nápadníci súhlasili a prvý z nich chytil luk. Celou silou sa snažil napnúť tetivu, ale márne.
"Prineste loj," rozkázal Antinoos.
Slúžky priniesli veľký kotúč loja. Nápadníci zahrievali luk nad ohňom a natierali ho lojom, aby sa stal
pružnejším a nekládol toľký odpor. Potom znovu skúšali šťastie, no darmo. Jeden po druhom merali sily a vzdávali sa.
Odyseus nechal nápadníkov, nech sa pretekajú, vyšiel na dvor za pastierom Eumaiom ajeho priateľom a spýtal sa ich:
"Keby teraz nejaký boh priviedol Odysea domov, bránili by ste nápadníkov, alebo Odysea?"
"Keby sa Odyseus vrátil," povedali pastieri svorne, "až potom by nápadníci videli, čo vieme. Len keby sa nám vrátil!"
Takto prejavili verné zmýšľanie a Odyseus sa im dal poznať a ukázal im jazvu na nohe. Pastieri ho objali a od radosti nemohli ani prehovoriť. Aj Odyseus ich pobozkal, dojatý.
"Keď sa vrátime do hodovnej siene," prikázal Eumaiovi, "podáš luk aj mne. A vy," povedal pastierom, "oznámte slúžkam, aby zatvorili dvere na ženskej komnate a nevy chodili z nej, aj keby počuli z hodovnej siene hluk alebo stonanie. Bránu na dvore zatvorte pevne na závoru a zabezpečte ju povra-zom."
Do siene sa vrátili vo chvíli, keď bol na rade Antinoos, posledný nápadník. Antinoos sa nechcel priznať k porážke ako jeho predchodcovia, preto sa radšej pretekom vyhol. Zišlo mu na um, že v ten deň oslavuje ľud posvätnú slávnosť a že pri takej príležitosti nie je namieste napínať luk. Zajtra bude dosť času znova sa pokúsiť. Prv než sa pustia zajtra do pretekov, prinesú bohom obety a preteky sa iste dobre skončia.
"Správne ste sa rozhodli, keď odkladáte preteky," obrátil sa na nápadníkov Odyseus, "ale dovoľte, aby som i ja skúsil svoju silu."
Odyseovo želanie rozhnevalo Antinoa a nepekne sa naňho oboril. Penelopa upokojovala zlostného nápadníka:
"Azda si myslíš, Antinoos, že sa cudziemu žobrákovi podarí napnúť luk a že si ma odvedie ako manželku?"
"O to sa nebojíme," bránili sa nápadníci, "ale bojíme sa ohováračiek, keby sa to žobrákovi podarilo. Ľudia by sa z nás smiali."
"O tom, kto smie vziať luk do ruky, rozhodujem iba ja," zamiešal sa do sporu Telemachos. "Zbrane patria mužom. Choď, matka, do svojej komnaty a nevychádzaj z nej."
Penelopa pozrela začudovane na syna, počúvla ho však a odišla z hodovnej siene. Eumaios vzal luk a šípy a niesol ich Odyseovi. Nápadníci začali kričať a chceli ho zadržať.
"Len choď, Eumaios, prikazujem ti," povzbudil ho Telemachos, "keby som len mohol rozkazovať nápadníkom, ako môžem rozkázať tebe."
Nápadníci sa rozosmiali a Eumaios podal luk Odyseovi. Odyseus si dôkladne prezrel luk a ľahučko ho napäl. Skúsil tetivu a tetiva zaspievala ako lastovička. Z nebies sa ozvalo mocné zahrmenie. Sám Zeus dal Odyseovi znamenie. Hrdina vzal šíp, napäl luk a prestrelil všetkých dvanásť sekier. Ohromení nápadníci zbledli a obišla ich zlá predtucha.
Telemachos sa opásal mečom, chopil sa kopijí a postavil sa k otcovi. Odyseus zhodil zo seba žobrácke handry, vysypal pred seba šípy a hrozným hlasom zvolal:
"Prvé preteky sa skončili a teraz si nájdem cieľ, ktorý ešte nik nezasiahol."
Pri týchto slovách napäl znovu tetivu a vystrelil šíp. Antinoos chcel práve zdvihnúť k ústam zlatú dvojuchú času, plnú vína, ale klesol, zasiahnutý šípom. Šíp mu preťal hrdlo. Nápadníci v zmätku hľadali zbrane, ale nemohli ich nájsť. Odyseus ich s Telemachom večer pred zápasom včas odniesol.
"Pred vami stojí Odyseus," zvolal hrdina na pobehujúcich nápadníkov, "prišiel potrestať vaše zlé činy. Nebáli ste sa bohov ani ľudí a teraz nadišla chvíľa odplaty!"
Napínal luk, vystreľoval šíp za šípom a každá strela našla cieľ. Nápadník za nápadníkom padal mŕtvy k zemi. Telemachos odbehol do zbrojnice a doniesol zbraň a zbroj aj pre dvoch verných pastierov. Lenže v rozrušení zabudol zatvoriť na zbrojnici dvere. Jeden zo zradných služobníkov sa ta vlúdil a bočnými dvierkami doniesol do hodovej siene zbrane. No druhý raz sa už so zbraňami do siene nevrátil. Pastieri ho v zbrojnici chytili a spútali.
Odyseus klesal na mysli, keď videl, koľko zbraní je medzi nápadníkmi a s akou presilou naňho dorážajú. V najväčšej biede pomohla Palas Aténa a spôsobila, že oštepy nápadníkov netriafali cieľ. Jeden oštep zasiahol dvere, iný udrel do steny, iba Odysea a jeho druhov nezasiahol ani jeden.
Hluk boja a stony umierajúcich naplnili dom. Na Telemachov príhovor ušetril Odyseus iba pevca a jedného služobníka. Pomaly utíchlo rinčanie zbraní a posledný nápadník padol mŕtvy k zemi.
Odyseus sa rozhliadol po sieni, či sa ešte niekde neukrýva nejaký nepriateľ. Anŕjeden z nápadníkov neostal pri živote, všetci tu ležali ako ryby vysypané z rybárovej siete. Hrdina dal zavolať starú pestúnku Eurykleiu. Prišla a uvidela Odysea, ako stojí medzi padlými mužmi a podobá sa levovi, ktorý zvíťazil. Chcela nahlas zajasať. Odyseus jej v tom zabránil.
"Nepatrí sa," povedal, "aby živí jasali nad padlými. Skry preto radosť a pošli sem nehodné slúžky, ktoré ma nemali v úcte a hýrili s nápadníkmi."
Nehodné služobnice museli odstrániť zo siene mŕtvych nápadníkov a vyčistiť sálu. Nakoniec zahynuli všetky potupnou smrťou.
Odyseus vykúril sírou hodovnú sieň i celý palác. Keď bolo všade opäť čisto a všetko v poriadku, poslal pestúnku Eurykleiu po manželku Penelopu. Eurykleia už netrpezlivo čakala na ten príkaz a teraz sa rozbehla, ako jej staré nohy stačili, aby oznámila panej radostnú novinu.
Penelopa spala tak tvrdo, že nepočula ani krik, ani hluk zápasu. Pestúnka ju prebudila a porozprávala jej, čo sa stalo. Ako sa vrátil Odyseus, ako ho poznala už pri umývaní nôh, ale zakázal jej hovoriť. A porozprávala o slávnom Odyseovom víťazstve nad spupnými nápadníkmi.
Penelopa jej neverila a šla za ňou do hodovnej siene nedôverčivo a s malou nádejou, že muž, ktorý ju tam očakáva, je Odyseus, jej manžel. Spolu prekročili prah a Penelopa si mlčky sadla naproti Odyseovi. Chvíľami sa jej videlo, že je to jej manžel, poznávala mu tvár, a chvíľami sa jej videl cudzí, znovu ho nepoznávala. Bála sa, aby ten cudzí muž nebol nejaký podvodník. Želala si počuť od Odysea niečo, o čom vedela iba ona a on, aby mala dôkaz, že je to vskutku jej manžel. Odyseus jej pripomenul, ako staval v paláci spálňu. Postavil izbu okolo olivového stromu, sám ho pritesal a peň stromu použil ako s tip. Opísal Penelope aj zlaté a strieborné ozdoby a rezby, ktorými lôžko sám ozdobil.
Penelopa videla, že tento muž je vskutku Odyseus, jej oplákavaný manžel. Objala ho a so slzami šťastia ho privítala pod strechou domova. Vypytovanie a rozprávanie nemalo konca.
Aby náhle ticho v paláci nebudilo v okoloidúcich podozrenie, vymyslel si Odyseus lesť. Prikázal pevcovi hrať na lutne veselé piesne a služobníctvu vystrojil slávnosť. Kto išiel teraz okolo paláca, nazdával sa, že hýrenie nápadníkov pokračuje. Odyseus takto oddialil chvíľu, keď sa rozletí po meste správa o pobití nápadníkov.
Včasráno sa Odyseus rozlúčil s Penelopou a poradil jej, aby nevychádzala z komnaty. Pobral sa so synom Telemachom na vidiek k starému otcovi Laertovi. Sprevádzali ho obaja verní pastieri. Cez mesto prešli za svitania, kým boli ulice ľudoprázdne.
Na Laertovom vidieckom hospodárstve nezastihli nikoho doma. Všetci pracovali na poliach. Odyseus nechal Telemacha a pastierov na hospodárstve a sám vyšiel hľadať otca. Našiel ho v sade. Laertes mal na sebe zaplátanú sukňu a okopával ker. Otec mal starú tvár rozbrázdenú vráskami a usužovanú žiaľom za strateným synom. Odyseovi sa od bolesti a ľútosti rozbúchalo srdce. Nedal sa otcovi poznať a predstieral, že hľadá Laertovho syna Odysea. Pred piatimi rokmi sa vraj zoznámili.
Keď starec počul Odyseovo meno, oči sa mu naplnili slzami a hlas sa mu zachvel. Odyseus už nemohol ďalej nič predstierať. Priznal sa, že on sám je Odyseus. Ukázal otcovi jazvu na nohe a vyznačil stromy, ktoré kedysi dostal od otca do daru. Len čo otec pochopil, že sa mu vracia jeho dlho nezvestný syn, od radosti zamdlel. Ale radosť, ktorá mu v prvej chvíli temer vzala dych, vzápätí ho znovu prebudila k životu. Akoby bol omladol, ponáhľal sa s Odyseom do domu. Tam sa Laertes umyl, dal sa natrieť olejom a obliekol si krásny vlnený plášť. Sadol si zmenený a svieži s hosťami a čeľaďou k stolu, rozprával, žartoval a usmieval sa.
Zatiaľ čo na hospodárstve obedovali a tešili sa zo stretnutia, rozniesol sa po meste chýr o skaze nápadníkov. Rozrušený ľud, podnecovaný príbuznými nápadníkov, zhromaždil sa na snemovisku. Neboli však jednotní. Niektorí videli v smrti nápadníkov trest, ktorí zoslali bohovia, iní volali po odplate a vyhrážali sa Odyseovi. Zástup pomstychtivých viedol Antinoov otec. Ozbrojili sa oštepmi, lukmi a šípmi a bojovne sa pustili k Laertovmu hospodárstvu, kde sa Odyseus zdržoval.
Odyseus počul šum davu a hrmot zbraní a vyšiel ozbrojený s hŕstkou verných naproti zástupu bojovníkov.
Laertes prvý hodil oštep a zasiahol Antinoovho otca. Zasiahnutý padol mŕtvy do prachu cesty. Začala sa bitka a strašné krviprelievanie. Odyseus a jeho priatelia by azda boli pobili celý zástup bojovníkov, keby nebol zahrmel hlas bohyne Atény:
"Itačania, zastavte boj, neprelievajte darmo krv."
Bojujúcim vypadli od zdesenia zbrane z rúk a tí, čo prišli z mesta, dali sa na útek k mestským hradbám. Na Itake zavládol mier.
Dlho a verne čakala Penelopa na manžela a dočkala sa ho. Dlho a vytrvalo hľadal Odyseus domov a našiel ho. Čas sa míňal a v slnku pokojnej staroby im zbeleli vlasy.