Gyges a prsteň

Žil kedysi v Lýdii pastier Gyges. Od rána do večera pásol stáda kráľa Kandaula a večer sa ohrieval pri ohni ako iní pastieri. Nikdy mu ani na um nezišlo, že by sa mu mohlo prihodiť niečo neslýchané, čo by mu zmenilo život. Slnko vychádzalo vždy na tom istom mieste za chrbtami hôr a tak isto zapadalo za hlbokými lesmi. Jedného dusného dňa zatiahla sa obloha ťažkými mrakmi a strhla sa nebezpečná búrka. Zeus metal blesky k zemi jeden za druhým a hromy duneli po kraji bez prestania, akoby sa vrchy valili do údolia. Vydesený Gyges ušiel do lesa ukryť sa. V prudkom lejaku nebolo vidieť ani na krok a divé potoky rútili sa po lúkách a trhali brehy ako vlk ovcu. Pomaly sa búrka prehnala a obloha pozrela na zem belasým okom. Gyges si oddýchol, padol na zem a ďakoval nesmrteľným bohom, že mu zachovali život. Potom vstal, rozhliadol sa a videl, že v búrke zablúdil. Dlho sa predieral lesnými húštinami, kým neprišiel na priestranstvo, kde vietor vyvrátil veľa stromov. Spadnuté kmene smutne dvíhali k nebu namiesto korún spletené korene. Gyges preskakoval jamy plné vody, zeme a piesku a odrazu zastal. Tam, kde víchrica vyvalila obrovský dub, zbadal v jame, plnej pretrhaných koreňov, podivný čierny otvor. Gyges sa spustil do jamy a zvedavo nazrel do otvoru. V tej chvíli vyplávalo na oblohe slnko z mrakov a niekoľko lúčov sa spustilo aj do temného otvoru. Užasnutý pastier videl, že stojí pred vchodom do jaskyne. V šere rozoznal sochu bronzového koňa s dvierkami v boku. Dvierka boli otvorené a Gyges, ktorému slnečné svetlo dodalo odvahu, vkročil do jaskyne a siahol do otvoru v boku veľkého koňa. Nahmatal prsteň na chladnej ruke nejakého mŕtveho človeka. Zľakol sa, uskočil. Ale potom si povedal: "Načo je mŕtvemu prsteň? Iste bol za živa bohatý a užil si prsteňa dosť. Ja som dosiaľ nepoznal nič lepšie než čierne pagáče a ovčí syr. Prečo by aj chudobný človek nemohol mať raz prsteň?" Za týchto úvah stiahol mŕtvemu zlatý krúžok z prsta a vyliezol z jamy.

Prsteň bol vskutku zvláštny. V zlate sa černel kameň s vyrytým ľudským okom. Gyges si nastokol prsteň a rozpačito si prezeral ozdobený prst.
Bľačanie medzi stromami ohlášalo, že stádo je nablízku. Gyges zohnal ovce do čriedy a vracal sa s nimi k ohrade. Chýlilo sa k večeru a ostatní pastieri stáli už pred ohradou a čakali na Gygesa. Gyges
ich počul, ako sa čudujú a ukazujú na jeho čriedu:
"Pozrite, aké má Gyges vycvičené ovce. Idú samy domov a on si niekde vyspáva."
"Keby sme všetci mali takéto ovce," smial sa iný pastier, "mohli by sme ich tu pokojne nechať a ísť do mesta robiť kráľovi pisárov. Ovce by sa samy ustriehli a možno by si aj vlnu samy strihali."
Všetci sa začali smiať. Gyges stál tesne pri nich, otvoril ústa a chcel zavolať: "Azda ste slepí, že ma nevidíte?" V poslednej chvíli si to rozmyslel. Spomenul si na prsteň. V prsteni budú asi nejaké čary. Preto je na ňom vyryté ľudské oko. Opatrne začal točiť prsteňom a vtom ho pastieri uvideli.
"Kde si sa tu vzal? Azda si priletel na krídlach?" Potriasali hlavami.
Gyges mlčal a o prsteni nič nepovedal. Nechal si tajomstvo pre seba.
Od toho dňa si už nekrátil čas pískaním na pastiersku píšťalu. Vždy keď otočil prsteň kameňom do dlane, stal sa neviditeľným. Nevidený mohol si ísť vypočuť, čo si rozprávajú pastieri na stráni. Večer im pri ohni so smiechom vyrozprával, o čom hovorili. Pastieri otvárali oči i ústa a mysleli si, že Gyges je vševedúci."
"Zdá sa," povedal starý pastier, "že vskutku poznáš nejaké mocné čary. No keď tak všetko vieš, povedz, kto mi kradne z čriedy ovce. Každú noc ju strážia obaja najmladší pastieri, a ovce sa predsa strácajú."
"To sa ľahko dozviem," povedal Gyges, "zajtra ti poviem, kto je zlodej."
V noci Gyges otočil prsteň a neviditeľný odišiel do ohrady. V ohrade sedeli obaja mladí pastieri, strážiaci čriedu. Šeptali si:
"Veríš, že Gyges pozná zlodeja?"
"Vôbec neverím. Gyges je starý chvastúň."
"Poženieme teda ovce?"
"Poženieme."
Mladí pastieri sa zdvihli, vybrali z čriedy najtučnejšie kusy a odohnali ich do blízkej rokliny. V rokline čakal na nich priekupník, ktorý od nich ovce každú noc odvádzal.
Gyges sa rozhneval na nestatočných pastierov. Vyťahal ich za vlasy a začal do nich búšiť aj päsťami. A keď už rozdával buchnáty, pustil sa aj do priekupníka.
"Pomoc!" kričali vystrašení zlodeji oviec. Cítili údery, a nevideli, kto ich rozdáva. Nazdávali sa, že padli do moci zlého ducha. Nechali ovce ovcami a rozbehli sa na všetky strany. Gyges zahnal ovce do ohrady, ale obidvaja mladí pastieri sa vrátili bledí a nevyspatí až na svitaní.
Starý pastier si porátal ovce v čriede a prvý raz po dlhom čase nechýbala ani jedna. Zaradoval sa a hneď to šiel povedal Gygesovi.
"Akože by neboli všetky," povedal Gyges, "dnes v noci som zahnal od ohrady vlka toľkého ako kôň."
Obaja mladí pastieri sa báli, že ich Gyges prezradí. Triasli sa od strachu a horlivo prikyvovali na všetko, čo Gyges vravel.
Ovce sa prestali strácať a Gygesova sláva rástla.
"Všetko vie," rozprávali si pastieri.
" Je mocný ako býk," chválili Gygesa, "zahnal obrovského vlka."
Chýr o podivuhodných skutkoch pastiera Gygesa doniesol sa až ku kráľovi Kandaulovi. Zavolal ho do hlavného mesta, aby sa presvedčil o jeho umení.
Gyges si ulomil palicu, vzal si na cestu trochu syra a šiel. Navečer uzrel v diaľke veže a hradby kráľovského mesta. "Dnes už ta nedôjdem," pomyslel si a obzeral sa, kde by prenocoval. Nanosil si do hustej húštiny lístia a trávy, postlal si a zaspal.
V noci ho prebudili hlasy. Otvorí oči a vidí medzi vetvičkami a lístím svetlo. Niekoľko mužov si urobilo neďaleko húštiny oheň a o niečom sa dohadovalo. Gyges otočil prsteň, vystúpil z húštiny a sadol si k mužom. Nevideli ho, ale on ich videl a počul.
"Najradšej by som to urobil už dnes," povedal jeden.
"Dnes je na kráľovskom hrade hostina, všade je plno ľudí. Zajtra v noci budú všetci unavení a budú tvrdo spať. Nemôžeme si želať nič lepšie."
"Len či je kráľova pokladnica taká plná, ako sa hovorí," pochyboval iný.
Gyges pozorne načúval a dozvedel sa, s ktorou strážou sú zbojníci dohovorení, kadiaľ a kedy vniknú do paláca. Hádali sa, kto aký diel z lúpeže dostane. Až pred svitaním si ľahli spať.
Gyges sa vrátil do húštiny a vyspal sa. Ráno sa prebudil a lúpežníci už boli preč. Iba tlejúca pahreba dokazovala Gygesovi, že nočná príhoda nebola snom. Otočil prsteň, stal sa viditeľným a pobral sa do mesta ku kráľovi.
"Predstavoval som si ťa väčšieho," povedal kráľ, keď uvidel Gygesa, "a mocnejšieho."
"Kráľ, čo by ti bolo platné, keby som bol veľký a mocný, a nevedel pritom, čo sa má dnes v noci stať," odpovedal Gyges.
"Hráš sa na vševedúceho?" posmieval sa kráľ Kandaules.
"Dnes v noci sa chystajú lupiči vykradnúť ti pokladnicu," povedal Gyges.
Kráľ si ho nedôverčivo premeral. Príliš sa však bál o svoje poklady. Poslúchol preto jeho radu.
O polnoci prišli do paláca lupiči s vrecami a kráľovi strážcovia ich pochytali.
Teraz sa už kráľ neposmieval. Vymenoval Gygesa za prvého šľachtica v krajine a za kráľovského radcu a už ho z paláca nepustil.
Gyges prinášal kráľovi správy o najtajnejších rozhovoroch, trestal podvody a vyvracal lži. Stačilo, aby otočil prsteň, a nevidený mohol vniknúť, kam sa mu zachcelo. Vedel temer o všetkom, čo sa v paláci a v meste dialo, a pomáhal kráľovi naprávať krivdy. Statoční ľudia si Gygesa vážili a nestatoční sa voľky-nevoľky dávali na cestu cnosti zo strachu, že by Gyges mohol objaviť ich neprávosti. Falošní proroci a ľudomilní pokrytci opustili kráľovstvo. Poddaní ešte nikdy nezažili takú spravodlivú vládu, ako keď Gyges radil kráľovi.
Jednu noc mal Gyges živý sen. Snívalo sa mu, že mu k lôžku pristúpila postava v bielom rubáši, duch mŕtveho, ktorému patril čarovný prsteň.
Duch povedal Gygesovi:
"Som rád, Gyges, že sa prsteň dostal do dobrých rúk. Sledoval som tvoje počínanie a nikdy si moc prsteňa nezneužil. Prichádzam ťa preto varovať. Urob sa neviditeľným a choď do kráľovej komnaty."
Po týchto slovách duch zmizol a Gyges sa prebudil. Poslúchol mŕtveho, otočil prsteň a ponáhľal sa ku kráľovi. Dvere kráľovskej komnaty boli otvorené dokorán a nad mŕtvym kráľom sa skláňal náčelník telesnej stráže s krvavým mečom. Okolo náčelníka stálo niekoľko jeho priateľov. Oni všetci kráľa nenávideli a ešte väčšmi nenávideli Gygesa.
"Dnes sme sa zbavili kráľa," povedal náčelník, "a zajtra sa zbavíme Gygesa. Nahovoríme kráľovnej, že kráľa zavraždil Gyges."
Náčelníkovi priatelia súhlasili. Závideli Gygesovi jeho postavenie a dúfali, že zaberú jeho miesto, keď ho dá kráľovná uvrhnúť do väzenia.
Náčelník si očistil meč a chcel ho zasunúť do pošvy. Pritom spozoroval, že sa mu odlomil hrot a kúsok železa ostal v rane. Iba nad tým mávol rukou.
Gyges sa mlčky a nikým nevidený vrátil na lôžko.
Ráno sa rozľahol po celom paláci zdesený krik a od úst k ústam letela správa: dnes v noci Gyges zavraždil kráľa. Chce sa zmocniť trónu.
Kráľovná si dala zavolať Gygesa.
"Si obvinený zo zločinu," povedala, "ak môžeš, obrán svoju nevinu."
"Kráľovná," odpovedal Gyges pokojne, "kráľa zabili mečom, nech teda meč prezradí vraha. Všetci muži v paláci zložia, pred tebou meče a ja sa spýtam chladného železa, čo vie o kráľovej smrti. Uvidíš, že aspoň jeden meč prehovorí."
Všetci krútili hlavami nad Gygesovou rečou. Gyges sa pomiatol, mysleli si. Kto kedy počul, žeby meče rozprávali?
Ale kráľovná poslúchla Gygesa. Gyges pozorne prezrel každý meč. Šľachtici sa usmievali, nazdávali sa, že načúva, kedy začnú meče hovoriť. Gyges poznal medzi mečmi náčelníkov meč s ulomeným hrotom. Ukázal ho kráľovnej a kráľovná dala prezrieť ranu. Lekár našiel v rane kúsok železa, ktorý sa presne hodil k meču náčelníka telesnej stráže.
Vraha sa hneď chopili ozbrojenci a odvliekli ho do žalára. Gygesova sláva ešte vzrástla.
Po čase si zobral kráľovnú za ženu a stal sa kráľom. Panoval múdro a spravodlivo. Prsteň mu pomáhal.
Keď umrel, pochovali ho aj s prsteňom. Škoda, že nevieme, kde je pochovaný.